Cesta k Svetlu

Na ľuďoch modernej doby je mimoriadne zarážajúce to, že napriek veľkým znalostiam v matematike, fyzike, technike, prírodných vedách a v mnohých iných disciplínach fatálne zaostávajú v poznaní seba samých. V poznaní štruktúry a fungovania vlastného vnútorného života, čo im nevyhnutne spôsobuje škodu, ktorá sa prejavuje nesprávnym, pomýleným, ba až seba deštruktívnym zneužívaním poznatkov, ktorými disponujú.

Čo je tým najdôležitejším v našom živote, na čo by sme mali dbať predovšetkým? Dbať ako na prvoradé a bdieť nad tým so všetkou svojou silou? Čo spôsobuje to, akí ako ľudia sme a čo nás môže urobiť lepšími? Čo nás ako ľudské osobnosti môže posunúť a posúvať stále ďalej?

To, čo nazývame osudom nie je nijaká náhoda. Ide o zákonitý dej, fungujúci približne na takomto princípe: Ak sú naše myšlienky, slová a činy dobré, rozsievame dobro, ktoré sa ku nám vráti. A úplne identické je to aj so zlom, ktoré nás nevyhnutne dostihne, ak naše myšlienky, slová a skutky boli zlé. Čo kto totiž zasieva, to aj nevyhnutne zožne!

Kritikom súčasného spoločenského systému a celkového momentálneho ľudského usporiadania vecí sa mnohokrát zvykne vytýkať nedostatok optimizmu. Bývajú často konfrontovaní s otázkou, či je správne neustále odhaľovať nové chyby a nedostatky? Či také niečo iba neprispieva k prehlbovaniu krízy a post modernej depresie? A nie je vari to, čo dnes najviac potrebujeme práve optimizmus? Možno by preto naozaj nezaškodilo viac úcty ku všetkému dobrému, čo naša civilizácia dosiahla. A paradoxne i napriek dnešnému, idealistami a veriacimi zaznávanému, materialistickému spôsobu myslenia, usporiadania a riadenia spoločnosti.

Kľúč k tajomstvu šťastného a mieruplného ľudského života leží ukrytý v našom vnútri. Skrýva sa v našom vnútornom živote. V kvalite nášho vnútorného života! V dobre, čistote, spravodlivosti a ušľachtilosti, ktoré vo svojom vnútri vedome pestujeme a podporujeme. V tom, že sa už vo svojom vnútri stránime každého zla, každej nečistoty a každej nespravodlivosti.

Každý človek je vo svojom jadre dobrý. Dobro je totiž najvnútornejšou bytostnou podstatou každého z nás, a to i napriek množstvu výhrad, ktoré by bolo možné namietnuť.

Keď chceme pochopiť, čo je to v skutočnosti dobro, stačí si iba pred tento pojem dosadiť slovíčko – všeobecné.

Je známe, že v slobodnom priestore internetu nájdeme mnoho takzvaných konšpiračných teórií. Teórií, snažiacich sa odhaľovať utajené, alebo neznáme skutočnosti, skryté za každodennou realitou.

Zlo má mnoho foriem a podôb. Mnohokrát tiež vyzerá na prvý pohľad veľmi príťažlivo, ba dokonca z krátkodobého hľadiska môže človeku prinášať i rôzne výhody, príjemné zážitky, alebo iný prospech. Avšak každý, kto sa rozhodne kráčať príťažlivou cestou zla, nech by robil čokoľvek, nech by si akýmkoľvek spôsobom „vychutnával“ všetko, čo mu zlo ponúka, skôr alebo neskôr narazí na problém.

Človek nemá prežívať svoj život nevedome. Nemá iba slepo prijímať pravdy a fakty, ktoré sa mu predostierajú. Nemá ich prijímať bez uvažovania, pretože potom sa stáva nesamostatným. Stáva sa nesamostatnou bábkou v rukách iných. Nesamostatnou bábkou, ktorá sa pohybuje iba prostredníctvom nitiek názorov iných.

Položili ste si niekedy otázku, aký má vlastne zmyslel neskorá staroba, nemohúcnosť, choroba a odkázanosť na iných, javiace sa ľuďom aktívneho veku ako niečo bezvýchodiskového? A nie len im, ale aj mnohým starým ľuďom samotným?

Prečo stoja ľudské citové schopnosti hierarchicky na omnoho vyššej priečke, ako naše schopnosti rozumové? Pretože vo stvorení panuje spravodlivosť!

Prvý stupeň je stupňom konzumným a povrchným. Ide o stupeň vnímania iba toho, čo je na povrchu. Iba vonkajšku. Podľa tohto druhu ľudí, ktorých je žiaľ väčšina, je pravdou iba to, čo je reálne a viditeľné. Iba to, o čom sa píše v novinách a hovorí v televízii. Jednoducho to, čo sa prezentuje ako všeobecne uznávaná verejná mienka.

Nikto by nemal so závisťou pozerať na iného, na jeho schopnosti, alebo na jeho životnú dráhu, pretože bytie každého z nás je výsostne individuálne. Je síce možné inšpirovať sa skúsenosťami iných, avšak v prvom rade treba hľadieť na svoju vlastnú životnú cestu, v ktorej sa naplňuje náš individuálny, osobný osud. Nie teda na iných, ale predovšetkým sám na seba by mal pozerať každý z nás.

Prevažná väčšina dnešných mužov a žien jedná vo vzťahoch medzi sebou spôsobom, ktorý možno definovať ako voľná láska. Alebo snáď ešte výstižnejšie, voľný sex. Medzi vzájomne sa poznávajúcou dvojicou k nemu totiž dochádza už po prvých stretnutiach, ak nie dokonca pri úplne prvom osobnom styku. Pár desiatok rokov nazad bolo takéto niečo ojedinelé, avšak takzvaný „pokrok“ nemožno zastaviť. Ľudia modernej doby žijú rýchlo a vo vzájomných vzťahoch medzi pohlaviami sa už takmer natrvalo udomácnilo to, čo možno nazvať voľnou a neviazanou láskou.

Osobnosť priemerného človeka sa točí dookola v bludnom kruhu. V bludnom kruhu vlastných, osobných názorov. V obmedzenom a začarovanom kruhu vlastného chcenia, pričom väčšina ľudí si vôbec neuvedomuje nedostatočnosť takéhoto spôsobu myslenia a nazerania na život, ktorým, či si to už chceme priznať, alebo nie, staviame modlu svojmu „ja“. Nášmu „ja“, ktoré povyšujeme na to najvyššie čo jestvuje a ktorého potreby a názory sú pre nás najrozhodujúcejšie.

Rozšíreným javom dnešnej doby je všeobecné sťažovanie sa. Sťažovanie sa na politikov, ktorí klamú a kradnú, na nedostatok práce a zlé pracovné podmienky, na nízku mzdu, na zlé vzťahy medzi ľuďmi, na krízu a na mnoho iných vecí. No a každý z nás vidí príčiny tohto všetkého v niečom inom.

Na svete je neuveriteľne mnoho zla a zdá sa, že už dokonca prevažuje nad dobrom. Je tomu tak preto, lebo to zlé je pre ľudí akosi príťažlivejšie ako to dobré. Konať zlo je totiž jednoduchšie, pohodlnejšie a ľahšie, ako konať dobro. A preto aj väčšina ľudí volí túto jednoduchšiu a pohodlnejšiu cestu, ktorá na nich nekladie takmer žiadne nároky.

Nedávno som bol v kostole a ak by som mal naozaj stručne zhrnúť podstatu toho, čo som sa dozvedel, išlo o to, že máme byť dobrými ľuďmi a máme sa vyvarovať zla. To je v zásade správne a nedá sa voči tomu nič namietať, avšak keď som odišiel domov a hlbšie nad vecou uvažoval zistil som, že mi v tom predsa len ešte čosi dôležitého chýba. A síce, ako sa vlastne stať dobrým? Akým spôsobom to vykonať? Ako k tomu dospieť? Jednoducho povedané, chýbal mi konkrétny, metodický postup, ako zo seba urobiť dobrého človeka, ktorý odvrhuje zlé.

Človek, fungujúci správnym spôsobom má byť človekom citu. Cit je totiž v ľuďoch to najvyššie a je hlasom ich pravej, najvnútornejšej podstaty. Hlasom ich ducha! Okrem citu však máme k dispozícii aj rozum, ktorého hlavným účelom má byť predovšetkým praktická realizácia citových podnetov v hmotnosti.