Cesta k Svetlu

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Aký je zmyslel staroby a čakania na smrť?

Položili ste si niekedy otázku, aký má vlastne zmyslel neskorá staroba, nemohúcnosť, choroba a odkázanosť na iných, javiace sa ľuďom aktívneho veku ako niečo bezvýchodiskového? A nie len im, ale aj mnohým starým ľuďom samotným?
Pod tlakom bezvýchodiskovosti, s víziou stupňujúcej sa choroby a bolestivého zomierania potom často zvažujú myšlienku dobrovoľného odchodu zo sveta. A sú aj takí, ktorí eutanáziu i uskutočnia, aby sa podľa ich názoru vyhli zbytočnému utrpeniu.


Eutanázia sa totiž súčasnému, modernému a materialistickému človeku javí z jeho uhla pohľadu ako dobré a humánne riešenie. Veď predsa aj zvieraťu, ktoré trpí a niet mu už pomoci zvykneme uľahčiť jeho utrpenie a smrťou ho od neho oslobodiť. Prečo by sme teda mali nechať trpieť ľudí, ak im už niet pomoci?


Áno, takto racionálne, ba dokonca i humánne sa musí javiť tento problém materialistom a ateistom, avšak len preto, lebo nepoznajú pravý zmysel staroby, choroby, utrpenia, nemohúcnosti a čakania na vlastnú smrť. Zmysel, presahujúci materialisticko ateistické vnímanie sveta.


Skúsme sa teraz trochu vžiť do situácie veľmi starého človeka. Už dávno je za ním jeho kariéra a bývalá práca. Keď odišiel do dôchodku, z času na čas sa ešte stretával so svojimi kolegami, ale teraz ho z nich navštevuje len málokto. Manželka, s ktorou si rozumel zomrela a keďže sa začali množiť zdravotné problémy a on sa nevedel sám o seba postarať, dali ho deti do domova dôchodcov. A pretože každé z jeho detí má dosť svojich vlastných starostí, ich návštevy bývajú čoraz redšie.


Mesiac čo mesiac ho pomaly opúšťajú sily a on sa stáva čoraz bezvládnejším. Kvôli nemohúcnosti musel zanechať i svoje posledné záujmy a koníčky. Už ho musia kŕmiť a asistovať mu pri základných telesných a hygienických potrebách. Trpko pociťuje vlastnú bezvládnosť a vôkol seba dennodenne vidí i nemohúcnosť iných, podobne postihnutých. Prežíva stav hlbokej vnútornej bezvýchodiskovosti, aký doteraz nemal v jeho živote obdobu. Nakoniec dospel do situácie, kedy začína vidieť ako jediné východisko smrť. Smrť očakáva ako vykúpenie, avšak na druhej strane sa jej predsa len bojí.


Aký má niečo takéhoto zmysel a v čom spočíva? A má to vôbec nejaký zmysel?


Má! A obrovský! Skrýva sa v tom, že človek, ktorý už takmer všetko stratil môže a má, práve pre stratu všetkého toho, čo pre neho v živote čosi znamenalo, nájsť to najdôležitejšie a najpodstatnejšie. Nájsť to najdôležitejšie, čo jestvuje a čo pre zdanlivú dôležitosť všetkých ostatných vecí doteraz prehliadal.


Čo je to? Predsa dôvera v Boha? Dôvera a upnutie sa k Bohu, ako k tomu jedinému, čo ešte má zmysel a význam. Čo má zmysel a význam i vo chvíľach, kedy už všetko ostatné každý zmysel a význam dávno stratilo.


Áno, v utrpení neskorej staroby, v bolesti, nemohúcnosti, bezvýchodiskovosti a neraz i v strate vlastnej ľudskej dôstojnosti môže, ba dokonca má človek nájsť dôveru v Najvyššieho. Má sa k nemu upnúť celou silou svojej bytosti. Má doň vložiť všetku svoju nádej a celé svoje bytie.


Keďže ale pre lesk mnohých pozemských vecí, považovaných za tak veľmi dôležité opomenul to najdôležitejšie, musel napokon všetky tieto veci stratiť. Avšak cena nájdenia toho najpodstatnejšieho v ľudskom bytí je tak nesmierne veľká, že za ňu stojí i bezvýchodiskové utrpenie.


Toto utrpenie by ale vôbec nemuselo prichádzať v takej vyhrotenej podobe, keby ľudia hľadali dôveru v Najvyššieho v predstihu. Ak to neučinili, je práve všetko spomínané utrpenie staroby možné považovať za poslednú, veľkú milosť. Za poslednú veľkú šancu. Za poslednú veľkú príležitosť.


Z vyššie uvedených dôvodov je preto eutanázia zločinom, ktorý ľudí oberá o túto šancu. Lebo človek je človekom, to jest bytosťou, majúcou schopnosť hľadať a nájsť cestu k Bohu. Nájsť hlbokú dôveru v Neho. A učiniť tak môže do poslednej sekundy svojho života. Preto majú veľký zmysel i posledné hodiny, ba i posledné minúty každého ľudského života, nech už by boli doprevádzané akýmkoľvek utrpením.


Človeka, nachádzajúceho sa v takejto situácii nemožno v nijakom prípade porovnávať so zvieraťom, pretože za prvé, zviera nemá takú mieru sebauvedomenia ako človek a za druhé, nemá ani schopnosť vedomého hľadania a nájdenia cesty k Stvoriteľovi. Preto je možné jeho predsmrtné utrpenie zo súcitu skrátiť.


Dôvera v Boha! Čo to vlastne je? Je to dôvera v Dobro! V Dobro, ktoré nám umožňuje prežívať vedomú existenciu. A ten, kto dôveruje v Najvyššieho nemôže inak, ako viditeľne uplatňovať vznešený princíp Dobra vo všetkých situáciách svojho každodenného života.


Preto, aby sme mali poznanie a oporu v tom, čo týmto Dobrom v skutočnosti je nám bolo darované Desatoro a Kristovo učenie. V nich nájde každý kto chce návod, ako správne žiť.


Kto teda dôveruje v Hospodina a uznáva ho ako najvyšší princíp Dobra, snaží sa podľa tohto princípu jednať, myslieť a žiť, ten má dôveru v Pána a Pán ho sám zahrnie svojou dôverou. A jeho dôvera mu bude svietiť ako jasné Svetlo v jeho živote, bude ho doprevádzať a prinášať mu požehnanie.


A nakoniec sa stane Svetlo Najvyššieho poslednou nádejou človeka v hodine smrti. Nádejou, ktorá mu dá istotu pokračovania jeho ďalšieho, vedomého bytia.


Kto však dôveru v Hospodina v živote nenašiel, nehľadal a preto ju ani nemá, tomu budú ako posledná milosť a posledná šanca darované dni jeho staroby, choroby a nemohúcnosti. Možno potom, práve prostredníctvom nich túto dôveru nájde.



http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.


Skryté súvislosti | stály odkaz

Komentáre

Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014