Cesta k Svetlu

Myslíte, že existujú nešťastní bohatí ľudia? Že existujú roztrpčení a sklamaní boháči, ktorí sú presvedčení o tom, že svoj život premrhali a prežili naprázdno? Znie to možno neuveriteľne, ale je ich oveľa viac, než by sa vôbec považovalo za možné. Tieto skutočnosti sa však na verejnosti veľmi nešíria. Ide totiž o tajomstvo, spojené s poslednými dňami bohatých, o ktorom vedia iba oni sami a ich najbližší. Tí ale nemajú záujem, aby sa čosi takého dostalo na verejnosť.

Tento text, hovoriaci o zmysle ľudskej existencie bol inšpirovaný pradávnym vedením staroegyptskej kasty kňazov Hórovho oka a doplnený najnovšími duchovnými poznatkami.

Všetky generácie obyvateľov tejto zeme, nasledujúce jedna za druhou sa javia ako jedna veľká štafeta nevedomosti. Nevedomosti o tom najdôležitejšom, čo v živote človeka vôbec jestvuje. Nevedomosti o skutočnom zmysle a účele vlastného bytia.

Keďže ľudia v tom nemajú jasno, boja sa smrti i toho, čo bude po nej. A pre svoj strach sa radšej rozhovorom o smrti vyhýbajú. Avšak kvôli strachu, prameniacemu predovšetkým z nevedomosti zostávajú v tejto dôležitej otázke aj naďalej neznalými. Je to ako začarovaný kruh, z ktorého niet úniku.

Dajte cisárovi, čo je cisárovo a Bohu, čo je Božie! Inak povedané, dajte hmote, čo je hmotné a duchu, čo je duchovné. Človek si má plniť svoje povinnosti smerom k hmote, ale aj smerom k duchu. Má tak činiť presne rovnakou mierou. Ale nekoná tak! Hmote sa venuje až nadmieru, kým to duchovné zanedbáva. Fatálne zanedbáva!

Život je nekonečnou reťazou príčin a dôsledkov. Všetko, čo nás postretne, má svoju príčinu. Možno ju hľadať v našej nedávnej, dávnejšej, alebo veľmi dávnej minulosti. A tak je to aj s utrpením, ktoré nie je nijakým dielom náhody, ale logickým a zákonitým dôsledkom príčiny, ktorú sme my samotní kedysi v minulosti zavdali. Nijaké náhody totiž nejestvujú! Osud nie je slepý! Utrpenie je dôsledkom nami vyvolanej príčiny a prichádza k nám prostredníctvom Zákona spätného pôsobenia, ktorého účinky sa dajú veľmi výstižne vyjadriť slovami: čo kto zaseje, to aj zožne. Naše utrpenie býva teda žatvou toho, čo sme siali v minulosti. Niet v tom ľubovôle, ani nespravodlivosti. Je to dianie vecné, jasné, logické a nanajvýš spravodlivé.

Smutný je pohľad na ľudstvo. Na jeho horúčkovitú honbu za množstvom nepodstatných vecí. Je to ako hmýrenie hmyzu. Všetka sláva, všetok majetok, peniaze, moc, postavenie, pôžitky a radovánky, toto všetko je však iba hmotné a preto pominuteľné. Je to dočasné, nestále a podliehajúce nevyhnutnosti zániku. Hmota totiž v sebe nesie smrť. Smrť, záhubu a zničenie.

Prečo Boh vytvoril Zem a ľudí na nej? Aký má zámer s ľudmi do budúcnosti? Zaujíma sa o to, čo sa teraz deje vo svete? Chcel, aby svet vyzeral tak, ako ho vidíme dnes? Môžno nájsť odpovede na tieto otázky v Biblii?

Utrpenie je prejavom Zákona spätného účinku, ktorý možno vyjadriť slovami: čo kto zaseje, to aj zožne. Hneď na začiatku si však dajme odpoveď na zdanlivo neriešiteľnú otázku, prečo trpia deti? Ako sa oni mohli previniť a čo takého mohli urobiť, keď ich postihla ťažká choroba, trebárs rakovina? Keď už iba čakajú na svoju smrť v detskom hospici?

Človek môže kráčať svojim životom dvomi cestami. Buď cestou Lásky, alebo cestou Spravodlivosti. Cesta Lásky je cestou úcty, ohľadu, pomoci a podpory prejavovanej všetkým ľuďom okolo nás. Kto ňou však odmieta kráčať, okamžite sa dostáva pod účinky princípu Spravodlivosti, tvrdo, nekompromisne a neúprosne pôsobiacej v duchu drsných starozákonných slov: Oko za oko, zub za zub!

Raz zomrie človek, zahynie zviera, uschne rastlina a zvetrá hornina. Všetko, čo sa zrodilo v hmote musí zahynúť. A ako je to v malom, tak je to i vo veľkom. Raz vyhasne Slnko a s ním bude zničená i naša Zem. A rovnako bude raz zničený i celý okolitý viditeľný vesmír.

Pôvod človeka, pôvod ľudského ducha, to znamená toho najvnútornejšieho, čo je v nás, je v duchovnej ríši, nazývanej aj rajom. Tam sa všetko zachvieva iba podľa Vôle Najvyššieho. V raji žijú ľudskí duchovia, ktorí túto Vôľu plne rešpektujú a podľa nej sa bezvýhradne riadia. Oni však nie sú tými, ktorí prichádzajú na zem a rodia sa v pozemských telách.

Keď ľuďom položíme túto otázku dostane sa nám rôznych odpovedí. Spravidla však na prvom mieste býva zdravie, potom rodina, láska, prípadne práca. Určite ide o pozitívne hodnoty, ale sú skutočne tým najdôležitejším o čo má človek vo svojom živote usilovať?

Každý človek, usilujúci sa vo svojom živote o ušľachtilé princípy čistoty, dobra a spravodlivosti by si mal byť i napriek všetkému, čo sa dnes deje vedomým toho, že práve toto sú princípy univerzálne a všeplatné. Princípy podporujúce život sám v jeho kráse, veľkosti a skutočnej hodnote. Princípy, ktoré sú podporované Životom samotným!

Ak chceme tento zásadný pojem správne pochopiť, musíme získať aspoň určité základné znalosti stavby stvorenia. Musíme byť ochotní vyvinúť v tomto smere aspoň trošku námahy, pretože aj tu platí, že bez práce nie sú žiadne koláče. Bez vážnej snahy o nadobudnutie základných súvislostí o stavbe stvorenia nemôže byť teda vôbec nijakej znalosti o tom, čo to vlastne duša je. Bez tejto snahy môže byť iba nevedomosť, tápanie, domnienky a dohady, absolútne nedôstojné človeka súčasnej doby, ktorý už dávno mal byť v týchto vážnych veciach plne vedomým.

Existujú milióny subjektívnych pohľadov na to, čo je dobré a čo zlé. Cesta k poznaniu však nevedie cez subjektívne názory ľudí! Tadiaľto vedie cesta k chaosu a zmätku!

Je v každom človeku a prebúdza sa v nás v období dospievania. Je to určitá túžba po niečom neznámom, po niečom naplňujúcom, čistom a veľkom, čo by dokázalo nasýtiť ten sporadicky vystávajúci vnútorný hlad a uhasiť ten, čas od času prepukajúci, pálčivý vnútorný smäd.

Ľudský život má nepochybne nejaký zmysel. Rozhodne však nespočíva iba v zarábaní peňazí a rôznych formách užívania si, ani v plodení potomstva a v starostlivosti oň, ani v honbe za kariérou, mocou, popularitou a podobne.

Predstavte si obrázok znetvoreného novorodenca a pod ním nápis: Jemu právo na život odňaté nebolo! Takzvaní materialistickí humanisti a zástancovia interrupcií, apelujúc na city ľudí, chceli takýmto drsným spôsobom vyjadriť, že predsa len existujú prípady, kedy by bolo omnoho humánnejšie, aby sa určitý ľudský jedinec radšej nebol vôbec nenarodil.

Hoci si všetci veľmi dobre uvedomujeme pominuteľnosť svojho pozemského tela, v najhlbšom kútiku duše tlie predsa len v každom z nás neuhasiteľná túžba po večnom živote. Táto túžba nemôže byť zrealizovaná v hmotnom tele, čo isto každý chápe, ale naše najhlbšie ja akoby cítilo, že ide o čosi, čo sa predsa len dá niekde a nejakou formou uskutočniť.