Zdá sa Vám táto odpoveď nelogická? Tu je jej bližšie vysvetlenie:
Na svete existuje veľmi mnoho vecí, na pochopenie ktorých je potrebný určitý intelektuálny potenciál a ktoré nie sú z tohto dôvodu pochopiteľné všetkým ľuďom. Rozum, alebo inak povedané IQ je istým spôsobom merateľný a zahŕňa širokú stupnicu od nadpriemeru, cez priemer až po podpriemer. A máme tu tiež i mentálne postihnutých.
A teraz otázka: Ako je možné, že všetky ľudské bytosti nestoja v tomto smere na rovnakej štartovacej čiare? Zodpovedá takáto veľká diferenciácia rozumových schopností ľudí tomu, čo sa nazýva spravodlivosťou?
Ak je totiž hlavným poslaním života človeka osobnostné napredovanie, potom má predsa jedinec s vyššími rozumovými schopnosťami omnoho výraznejšie predpoklady k vzostupu ako ten, ktorého intelektuálne schopnosti sú omnoho nižšie. No a mentálne postihnutí by potom museli žiť na zemi úplne zbytočne, pretože by v podstate nemohli vôbec napredovať.
Takáto nespravodlivosť vo stvorení však nie je jednoducho možná, čo znamená, že rozum a intelektuálne schopnosti nemajú ani zďaleka takú vysokú cenu, aká sa im v dnešnej dobe prikladá. Znamená to tiež, že rozum nemôže byť tým rozhodujúcim faktorom, od ktorého závisí náš osobnostný a teda i duchovný vzostup. Duchovný vzostup, ktorý je skutočným účelom celého nášho bytia.
Čo však má skutočne vysokú cenu a čím sú obdarovaní všetci ľudia rovnako? Bez rozdielu a bez výnimky?
Je to cit! Je to naša schopnosť citového prežívania, ktorého kvalita a intenzita je u všetkých ľudí takmer totožná. V nej sme si všetci rovní. Dedinská babička, vysokoškolsky vzdelaný človek, dieťa a dokonca i mentálne postihnutý. Práve naše citové schopnosti predstavujú onú rovnakú štartovaciu čiaru pre všetkých ľudí na zemi, ktorá sa nijako nevymyká tomu, čo možno nazvať spravodlivosťou. Rovnakou spravodlivosťou pre všetkých bez rozdielu!
Ak nebudete znovu ako deti, nevojdete do kráľovstva nebeského – zdôrazňoval ľuďom Ježiš. Čo však znamená pojem detskosť? Práve neskalenú čistotu citového prežívania, ktorá robí detstvo jedným z najkrajších období ľudského života. Obdobím, za ktorým sa nostalgicky obzeráme tým častejšie, čím sme starší.
No a iba v tejto znovu nájdenej, neskalenej čistote citového prežívania sme schopní otvárať sa podnetom z Výšin a čerpať odtiaľ inšpiráciu, vzory a predobrazy pre svoj osobný i duchovný vzostup. Taktiež iba v čistote cítenia bolo ľuďom možné rozpoznať na zemi žijúceho Vyslanca z Výšin, akým bol Ježiš. Dokázali to jednoduchí, prostí a nevzdelaní rybári, majúci čistú schopnosť cítenia, ale paradoxne, nedokázala to vzdelaná kňazská elita, ktorá neustále, ale iba rozumovým spôsobom študovala Mojžišov Zákon. Nedokázala to preto, že nad všeobsiahlosť svojho citu nadradila rozum s jeho obmedzenými schopnosťami. Tým sa stali otrokmi rozumu a v nepochopení prenasledovali Veľkého Učiteľa, aby ho nakoniec zavraždili.
Áno, práve rozum, umelo dosadený na miesto, ktoré mu nepatrí, je strojcom mnohých, ak nie takmer všetkých nešťastí na tejto planéte a je to opäť iba rozum, ktorý vedie súčasné ľudstvo do záhuby. Nejde tu snáď o nejaké brojenie proti rozumu, pretože na mieste, ktoré mu patrí, teda pod vedením citu, môže byť pre ľudstvo skutočným požehnaním.
Ak však toto vedúce postavenie citu neoprávnene zaujme rozum, ak sa mu pripisuje taký obrovský a premrštený význam, ako je tomu v súčasnosti, stáva sa ľudstvu prekliatím. Stáva sa zdrojom zla, ktoré doposiaľ stíhalo a ešte len postihne našu planétu.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Komentáre