Žiaľ, naša „civilizácia“ ako celok vsadila jednoznačne iba na rozum! Tým však stratila jednu zo svojich základných, nosných hodnôt - hodnotu, prameniacu iba v ľudskej citovej schopnosti, hodnotu, zvanú... „ľudskosť“!
Pod vplyvom všeobecného zamerania sa celého ľudstva hlavne na rozum, došlo v priebehu plynutia času k zúženiu obzoru jeho vnímavosti, a tým zákonite i k zdeformovaniu a pokriveniu mnohých základných pojmov. Súčasný zmysel veľkého množstva slov a pojmov tak dostal pod vplyvom tohto zúženia úplne iný význam, aký by v skutočnosti podľa Zákonov Stvorenia mal mať.
Možno si poviete: malichernosť, nepodstatná vec. Ale uvážte, keď je pokrivené a chybné už základné vnímanie určitého pojmu, musí ďalšie budovanie na takomto nezdravom základe celkom logicky prinášať čoraz väčšie pokrivenosti, priam nezmysly, a nakoniec aj pád. Podobne, ako keď budujeme dom a urobíme chybné základy. Čím vyššia bude stavba, tým viac sa budú chvieť múry, a ak nedôjde k náprave, stavba sa nakoniec zrúti.
Ak sa zameriame napr. na pojem „práca“, môžeme sa naň pozrieť dvomi spôsobmi: cez cit a cez rozum. Čo nám teda hovorí cit?
Pracovať v skutočnosti znamená dávať. Dávať niečo zo seba, niečo, čím svojim vlastným spôsobom, podľa svojich schopností a predpokladov prispejeme k harmonickému chodu celej spoločnosti. Ušľachtilým motívom práce je byť užitočným a prospešným celku. A ak práca naozaj zohľadňuje naše osobité schopnosti, stáva sa potom zároveň i formou sebarealizácie. Hlavným motívom práce je teda naše dávanie, ktoré má spolu s dávaním ostatných jednotlivcov smerovať k spoločnému cieľu: k blahu, spokojnosti, šťastiu a vzostupu celej spoločnosti!
Ušľachtilosť vyššie uvedeného, citového ponímania pojmu „práca“, bola žiaľ chladným rozumom strhnutá hlboko nadol. Súčasný človek vidí v práci už iba spôsob a možnosť získavania peňazí. Málokomu ide o dobro celku, každý v prvom rade usiluje o osobný prospech. Prvotný, čistý pojem dávania, bol prekrútený na pravý opak, na branie. Možno si opäť poviete: no a čo, práca musí byť vykonaná tak či tak a je nakoniec úplne jedno, ako sa na ňu pozeráme. Nie je to však pravda! Ukážme si na názorných príkladoch, ako môže rozdielny prístup v horeuvedenom zmysle vplývať na jednanie a postoje ľudí.
Predstavme si lekára, ktorý si svoje povolanie vybral z hlbokej vnútornej potreby pomáhať chorým a trpiacim. Jeho vnútorný postoj sa potom musí zákonite prejaviť i navonok v prístupe k pacientom. Musí a prejaví sa tým najpozitívnejším spôsobom!
Na druhej strane máme lekára, ktorého pohnútkou k výberu povolania bol názor, že ide o celkom slušne platenú prácu a zároveň i o určité výsadné spoločenské postavenie. Nebude ho potom vykonávať z lásky k veci samotnej, z lásky k ľudom, ale zo zištných dôvodov; pre peniaze, alebo spoločenské postavenie.
Rovnako zásadne a vypuklo sa pokrivený vzťah k práci, iba ako k prostriedku získavania peňazí, prejavuje aj v iných povolaniach. Zoberme si napríklad poľnohospodárstvo. Ani ono nechce hlavne dávať, chce brať! V slepej snahe po zisku je potom do rastlín a zvierat bezohľadne aplikované veľké množstvo chemických prípravkov a preparátov, podporujúcich enormnú veľkosť plodov, či rýchly biologický rast. Vôbec sa pritom nehľadí na fakt, že všetka neprirodzená chemická stimulácia končí nakoniec v tele spotrebiteľa. Ak budeme úplne konkrétni, napríklad pri pestovaní ovocia a zeleniny je veľkosť i vábivý vonkajší vzhľad plodov dosahovaný hlavne prísunom dusíkatých hnojív. Rastline nie je poskytnutá prirodzená a vyvážená minerálna výživa a preto do čo najväčšej, priam enormnej veľkosti plodu jednostranne rýchlený produkt, obsahuje len veľmi málo ostatných cenných látok.
Netreba snáď už ani hovoriť o antibiotikách primiešavaných chovným zvieratám na urýchlenie rastu, či o neprirodzených, umelo vyvinutých krmivách sledujúcich rovnaký cieľ. Netreba spomínať nehumánny chov hydiny vo veľkochovoch, kde jedinci strávia celý život v klietkach s rozmerom niekoľkých centimetrov a pri umelom osvetlení. Všetkým je iste dobre známe utrpenie zvierat, prevážaných v horúčavách po celej Európe, len aby sa na nich dobre zarobilo.
Pokrivenie pojmu „práca“ malo negatívny dopad i vo výrobných odvetviach. Až do takzvanej priemyselnej revolúcie môžeme pozorovať predsa len istú mieru harmónie a prirodzenosti. Výroba bola zabezpečovaná zväčša remeselníckymi cechmi. Každý majster svojho remesla vyrábal svoje produkty sám, prípadne s pomocou tovarišov. Krajčír šil šaty, obuvník topánky, stolár vyrábal nábytok, kováč výrobky z kovu. Ľudia ešte mohli nájsť vo svojej práci sebarealizáciu, mohli s citovým zaujatím vyrábať každý jednotlivý výrobok od začiatku až do konca. Hotový produkt bol potom ich vlastným, osobným, individuálnym dielom. I tá najmenšia vec, slúžiaca k nejakému účelu, bola zhotovená rukou osobnosti.
Žiaľ, hľadali sa cesty, ako by sa dalo ešte viacej zarobiť. Za účelom väčšieho zisku došlo k „racionalizácii“ práce, čiže k vzniku manufaktúrnej – pásovej výroby. Krajčír už nešil šaty, ani obuvník topánky. Robotník v továrni robil iba jednotlivý úkon v celkovom výrobnom procese. Človek sa stal súčasťou stroja!
Vyrábalo a zarábalo sa síce viac, ale nikto už výrobok nemohol nazvať svojim dielom. Hotový produkt bol dielom všetkých a zároveň nikoho. Bol neosobný, chladný, vytvorený bez citu, v neradostnom, strojovom tempe. Svedčia o tom sklady enormných zásob najrozličnejšieho tovaru po celej Zemi, vypovedajúce o plytvaní a drancovaní surovín tejto planéty. Za zdanlivý dostatok všetkého platíme príliš vysokou cenou - stratou ľudskej dôstojnosti!
Z jedinečných, individuálnych bytostí sa vytvorila veľká mašinéria bez osobnosti a individualizmu. Často sa zvykne bedákať nad tým, že nejakému druhu zvierat hrozí vyhynutie. Požadujeme ochranné zákony a prírodné parky. Ale ešte nikto nepožadoval ochranu osobnosti človeka. Ľudskej individualite však hrozí vyhubenie! Jeho osobnosť je umelo vraždená! Byznis je krédom dňa. Celý život je iba byznisom a obeťou je človek. Už nemajú vládnuť žiadne city, žiadna túžba po pravom, krásnom a dobrom, ale iba peniaze a kapitál.
Ale všetko, o čom sme doposiaľ hovorili nepredstavuje konečnú hranicu. Dychtivosť po peniazoch totiž nemá hranice! Keďže práca už nie je zdrojom radostného dávania a sebarealizácie, ale iba honbou za ziskom, mnohí „šikovní“ ľudia si uvedomili, že ak už má ísť iba čisto o peniaze, dajú sa nakoniec získať aj bez práce. Oprostením od všetkých morálnych hodnôt začalo byť aktuálnym získavanie peňazí akýmkoľvek spôsobom – podvodmi, vydieračstvom, klamstvom, zločinnosťou, zvrhlosťou, terorom a vojnami. A ak sa všetko ešte včas nezastaví, pôjde to stále ďalej a hlbšie, do dôsledkov, ktoré budú priam zničujúce. A pritom na samom začiatku bol iba zdanlivo bezvýznamný, nesprávne rozumovo uchopený pojem „práca“.
Hovorí sa však: „Malé príčiny, veľké dôsledky!“ Práve súčasná doba, ktorú prežívame, je dôsledkom kedysi zdanlivo malých príčin. Ak však chceme urobiť základnú zmenu a rozhodujúcu prietrž v doterajšom nesprávnom jednaní, musíme sa vrátiť k jadru, k pravej príčine, z ktorej všetko nesprávne vzniklo. Musíme zmeniť svoj postoj nielen k pojmu „práca“, ale takmer ku všetkým pojmom súčasného života. Musíme ich uchopiť nie rozumom, ale citom, aby sme pochopili ich pravý význam, zachvievajúci sa v Zákonoch Stvorenia. Iba to zaručuje správny vývoj! Všetko ostatné vedie skôr či neskôr k utrpeniu, zlyhávaniu a nakoniec k úplnej skaze. Rozhliadajme sa teda bdelo prostredníctvom citu na cestách nášho života, aby všetko naše snaženie mohlo smerovať iba k šťastiu, spokojnosti a k Svetlu.
Komentáre
Veľmi dobrý článok,