Cesta k Svetlu

Nie som jasnovidcom, ale stalo sa mi, že raz som predsa len niečo uvidel. Niečo strašné! Uvidel som skazu a smrť!

Ľudia sú naozaj zvláštni, pretože tú najlepšiu správu, aká im vôbec môže byť oznámená, vnímajú paradoxne úplne opačne. Vnímajú ju ako niečo negatívne. Ako šírenie poplašnej správy.

Hlavným účelom každého náboženského systému je, aby bol človek lepší. Aby sa snažil byť čoraz lepším, čistejším, spravodlivejším a láskavejším. Aby sa o to snažil tak intenzívne, ako len môže, pretože iba tadiaľto vedie cesta k raju, ale i cesta k šťastnému, vyrovnanému a harmonickému životu na zemi.

Celé univerzum je ponorené do mlčania. A z tohto nekonečného mlčania tu a tam povstávajú zvuky, aby napokon opätovne zanikli v mlčaní. I naša planéta sa vznáša v tichu a je tichom obopnutá a obklopená. Veľké mlčanie vládlo na Zemi i vtedy, keď sa na nej objavili prví ľudia. Ľuďom, ktorí chceli prežiť vo vtedajších, neľahkých podmienkach nezostávalo nič iné, ako naladiť sa na okolité mlčanie a stať sa k nemu vnímavými. Prostredníctvom svojho vnímavého pozorovania si napokon začali uvedomovať, že ono veľké ticho sa im predsa len niečím prihovára. Že sa im prihovára určitými, dôsledne fungujúcimi zákonitosťami.

Kristus mal vraj rád hriešnikov. Tieto slová často počuť z úst mnohých kresťanov. Je to však omyl a blud! Je to výsledok rozšíreného, povrchného a prvoplánového vnímania, ktoré je vzdialené od pochopenia podstaty. Veď ako mohol mať ten, ktorý prichádzal z nekonečného Dobra rád to, čo je zlé a nízke? Čo je hriešne? To predsa nie je možné!