Cesta k Svetlu

Pravá viera nie je ani katolícka, ani evanjelická, ani islámska, ani budhistická. Kto sa na vec pozerá takýmto spôsobom je na veľkom omyle. Pravosť viery spočíva v pravosti, vážnosti a opravdivosti prístupu človeka k jeho vlastnej viere. Ak k nej pristupuje s plnou vážnosťou, dôslednosťou a poctivosťou, musí ho nakoniec priviesť k Stvoriteľovi, pretože toto je predsa cieľom každej viery.

V súčasnosti je veľmi frekventovaným slovo meditácia a spolu s ním i všetky praktiky s týmto pojmom súvisiace. Ide o praktiky, ktorých účelom má byť duchovné pozdvihnutie, transformovanie vedomia, alebo prežívanie spojenia so Stvoriteľom. Žiaľ, vo vzťahu k pojmu meditácia a vo vzťahu k praktikám, ktoré za ňou stoja sa tak v drvivej väčšine vôbec nedeje. Deje sa skôr pravý opak! Namiesto Svetla sa človek spája a viaže s temnotou.

Omyl druhý: Zlo je potrebné pre duchovný vývoj, pretože jedine porovnaním dobra a zla môže človek rozpoznať to, čo je dobré a čo zlé, a potom sa z vlastného presvedčenia prikloniť k dobru.

Kto sa trochu hlbšie zaujíma o duchovné súvislosti života vie, že človek sa na zem nerodí iba raz. Prichádza sem viac krát a to jednak preto, aby odložil svoje staré chyby a viny a jednak preto, aby sa práve tu na zemi mohol výraznejším spôsobom duchovne posunúť nahor. Znalosť o opätovných príchodoch človeka na zem bola do piateho vatikánskeho koncilu bežne rozšírená i medzi kresťanmi a toto poznanie je až dodnes prirodzenou súčasťou všetkých východných náboženstiev.

Všetko môže byť inak. A všetko aj vskutku inak je! To, čo ľudia považujú za veľké, je v skutočnosti malé a to, čo považujú za hodnotné, je v skutočnosti bez ceny. To, za čím sa toľko naháňajú, nestojí ani zďaleka za takú námahu.

Korunou konania skutočného dobra je nezištnosť! Toho je však schopných iba málo ľudí, lebo žiaľ väčšina tak činí predovšetkým so zištnými úmyslami.

Celé univerzum je ponorené do mlčania. A z tohto nekonečného mlčania tu a tam povstávajú zvuky, aby napokon opätovne zanikli v mlčaní. I naša planéta sa vznáša v tichu a je tichom obopnutá a obklopená. Veľké mlčanie vládlo na Zemi i vtedy, keď sa na nej objavili prví ľudia. Ľuďom, ktorí chceli prežiť vo vtedajších, neľahkých podmienkach nezostávalo nič iné, ako naladiť sa na okolité mlčanie a stať sa k nemu vnímavými. Prostredníctvom svojho vnímavého pozorovania si napokon začali uvedomovať, že ono veľké ticho sa im predsa len niečím prihovára. Že sa im prihovára určitými, dôsledne fungujúcimi zákonitosťami.

Stvoriteľ je inteligencia, stojaca za všetkým čo vzniklo a jestvuje. Inteligencia, ktorú nikto nikdy nevidel. Neviditeľná inteligencia, ktorej nezmazateľnú pečať nesie v sebe všetko viditeľné.

Čo dnes najviac chýba človeku? Čo najviac chýba spoločnosti? Čo chýba ľudstvu? Je to trvalý pohľad na to, čo má trvalú hodnotu! Dnes však žiaľ všade prevláda iba upriamenie sa na to, čo vôbec nie je trvalého charakteru. Čo nemá trvalú hodnotu! A v tom spočíva tragédia! Tragédia človeka, spoločnosti i celého ľudstva.

Svet je plný paradoxov. Preto paradoxne ten, čo sa považuje za ateistu, môže mať omnoho užšie spojenie so Stvoriteľom, ako ten, kto sa považuje za veriaceho. Ako je to možné?

V čom som skrýva malosť a obmedzenosť rozumu a tým aj obmedzenosť všetkých ľudí, ktorí ho postavili vo svojom vnútornom živote na prvé miesto?

Ešte existujú ľudia, ktorí držia našu zem. Bez nich by sa už dávno všetko zrútilo. Nie je ich veľa, ale je šťastím pre svet, že sú. Kto je to? Kto k nim patrí?

Osobitým a doslova poburujúcim zneužívaním kríža, tohto symbolu Pravdy je jeho nosenie iba ako čisto módneho doplnku, čo je zvlášť markantné v horúcich letných dňoch, keď u mnohých žien môžeme vidieť znak kríža v ich bohato a štedro odhalených, hlbokých výstrihoch. Toto je rúhanie najhrubšieho zrna, ktoré musí mať pre dotyčnú osobu všetky, tomu zodpovedajúce, negatívne spätné účinky.

V poslednej dobe mávam taký divný pocit: keď niekde idem pripadá mi, ako keby išiel niekto za mnou, ale keď sa otočím, nikto tam nie je. Na dedine, kde bývam, máme dopravnú značku, pri ktorej kedysi niekto zomrel. Keď okolo nej idem začne sa klepať, hoci nie je vôbec nijaký vietor. Pomôžte mi! Bojím sa! Neviem či je to duch, alebo či som sa zbláznila. A keby to bol duch, čo mám robiť? (Petra, 12 rokov)

Nie, v človeku niet absolútne nič božského! A prečo je vôbec potrebné hľadať a nájsť správnu odpoveď na túto otázku? Pretože si o sebe myslíme omnoho viac, než je zdravé. Pretože si neodôvodnene a pyšne pestujeme nezdravé sebavedomie, z ktorého nemôže nikdy vzísť nič dobrého.

Môžete mi prosím vysvetliť určité protirečenie v účinkoch Zákona spätného pôsobenia, prostredníctvom ktorého sa vo stvorení naplňuje dokonalá a vyššia Spravodlivosť? Na ilustráciu uvediem dva popisy, ktoré charakterizujú tento Zákon, avšak ktoré si podľa mňa vzájomne protirečia:

To správne je stred. Zlatá stredná cesta. Ľudia však majú tendenciu upadať do rôznych extrémov, ktoré sú škodlivé. A práve v takýchto škodlivých extrémoch sa pohybuje aj ľudské vnímanie mnohých skutočností, súvisiacich s veľkolepým pojmom Boh.