Cesta k Svetlu

Najvnútornejším jadrom každého človeka je jeho duchovná iskra. V tomto ohľade sme si všetci absolútne rovní. Každý z nás prišiel do hmotnosti za účelom svojho osobného vývoja k plnému sebauvedomeniu. To znamená, že našou úlohou je roznietiť pôvodnú, malú a nevedomú duchovnú iskru v šľahajúci plameň ducha, čím sa staneme plne vedomou duchovnou bytosťou, stojacou správne vo stvorení a žijúcou v bezvýhradnom súlade s jeho Zákonmi.

Koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj! Žiaľ, tieto slová platili v ľudskej spoločnosti vždy a platia v nej i dnes, v demokracii. Ak sme totiž niekde zamestnaní, musíme bezvýhradne plniť všetko to, čo od nás zamestnávateľ požaduje. Ak s niečím prejavíme nespokojnosť, alebo dokonca otvorene kritizujeme vedenie, môže sa nám ľahko stať, že o prácu prídeme. Oficiálne sa potom samozrejme už nájde nejaká všeobecne akceptovateľná príčina, prečo sme museli byť prepustení. V skutočnosti však budú všetci vedieť, že k tomu došlo preto, lebo sme si otvárali ústa.

Sila a miera každého presvedčenia sa osvedčuje vo vyhrotených situáciách. Je totiž veľmi ľahké veriť niečomu a veriť v niečo, ak sa všetko darí a všetko funguje. Ale býva niekedy veľmi ťažké zotrvať vo svojom pôvodnom presvedčení, ak nastanú komplikácie, nič sa nedarí a všetko sa rúca. V takejto chvíli sa potom neraz zrúti aj naše presvedčenie, pretože nedokáže obstáť v tlaku vyhrotenej situácie. Preto má skutočnú hodnotu a cenu iba to, čo dokáže obstáť v každej situácii. Z tohto prostého dôvodu nech sa teda radšej nikto neodvoláva na silu vlastného presvedčenia, ak toto nebolo podrobené žiadnej zásadnej životnej skúške.

Človek kŕmi iba svoje fyzické telo a zabúda na potravu pre svojho ducha. Avšak tak, akoby bez potravy postupne chradlo a nakoniec zahynulo jeho telo, musí tiež bez potravy chradnúť, živoriť a nakoniec i zahynúť jeho duch. Ak sa tak stane, ide o smrť duchovnú.

Človek v sebe nesie predpoklad stať sa nesmrteľným! Musí sa však usilovať o to, aby túto métu dosiahol, pretože bez práce neexistujú žiadne koláče. Bez zodpovedajúceho úsilia predsa nemôžeme vôbec ničoho dosiahnuť, nech už sa to týka akejkoľvek veci. Poslaním každého z nás je teda dosiahnutie vlastnej nesmrteľnosti a preto práve týmto smerom by malo byť zamerané naše životné snaženie. Ak totiž o svoju nesmrteľnosť usilovať nebudeme, nikdy ju ani nenadobudneme. A iba preto, že ľudia nedokážu vôbec doceniť obrovský dosah toho, čo tým strácajú, iba preto môžu byť v tejto nesmierne dôležitej veci tak laxnými.

To, čo je v súčasnosti v ľudskej spoločnosti najviac preferované je náš rozum a naše rozumové schopnosti. Okrem daru rozumu má však každý človek aj dar ducha. Dar ducha, prostredníctvom ktorého sme schopní nadväzovať spojenie s vyššími, nehmotnými úrovňami. Prostredníctvom svojho ducha, prejavujúceho sa citom teda dokážeme vnímať vyššie, hmotu presahujúce súvislosti bytia, ako aj nezvratnú realitu existencie jediného Hýbateľa a Tvorcu všetkého – Boha!

Vo svete okolo nás existujú objektívne prírodné zákony, ktorých účinkom je podrobený každý z nás. Čo si však mnoho ľudí nepripúšťa a čo nedoceňuje je skutočnosť, že rovnako objektívnemu a zákonitému dianiu je podrobené i ľudské vnútro, to znamená naše cítenie, myslenie, ale aj naša reč a jednanie. Všetko toto podlieha veľkému, jednotnému a zákonitému pôsobeniu.

Mnohí, moderným spôsobom duchovne hľadajúci upadli do pokušenia hladu po stále nových a zaujímavejších informáciách. Stali sa zhromažďovateľmi informácií, ktorí sa snažia nájsť vždy niečo nové a zaujímavé, čo by ich upútalo. A pretože tam, kde je dopyt vzniká i zodpovedajúca ponuka, zamoril aj oblasť duchovného snaženia bulvár. Duchovný bulvár, ponúkajúci lacné, povrchné a stále nové informácie, ktorých jediným cieľom je pritiahnutie záujmu čo najväčšieho počtu poslucháčov, čitateľov alebo priaznivcov. Deje sa tak buď pre peniaze, alebo pre uspokojenie osobnej ješitnosti ľudí, hrajúcich sa na duchovných majstrov. Tadiaľto však cesta k skutočnému vedeniu a pravému duchovnému vzostupu nevedie.

Dobro a zlo! Na ktorú stranu sa prikloniť? Každý z nás pozná bez zaváhania ihneď správnu odpoveď. A predsa väčšinu ľudí akosi stále viac priťahuje to zlé. Ak nie priamo tým, že by sa oni sami vydali na cesty zla, tak určite nepriamo tým, že sa dostatočne vážne, silne a intenzívne neusilujú k dobru. Že v tomto smere zostávajú vlažnými.

Sú ľudia, ktorých popudzuje, keď sa im hovorí o vyšších hodnotách. Keď sa im hovorí o tom, že úsilie každého človeka by malo byť trvalo zamerané k dosahovaniu a realizovaniu tých najvyšších duchovných a morálnych hodnôt. Popudzuje ich to nie preto, že by snáď boli celkom zlí ale preto, lebo ich život príliš bije. Lebo sú nútení každodenne bojovať takmer o holé prežitie a vo svojich starostiach, vo svojom pracovnom nasadení a existenčnom strachu nemajú čas ani chuť zapodievať sa podobnými „hlúposťami“.

Pred nedávnom som mal sen. Stretol som v ňom jedného známeho, ktorý je už dlhšiu dobu mŕtvy. Keď som od neho odchádzal, ešte na mňa z diaľky zavolal: „A pripomeň im, aby žili s vedomým, že všetko pokračuje aj po smrti!“

Tomu, kto vo svojom živote dôveruje Najvyššiemu, toho i On sám poctí svojou dôverou! Toho poctí takými prejavmi dôvery, ktoré mu až doslova zázračným spôsobom urovnajú jeho cesty. Aj v dnešnej dobe je totiž možné, aby sa diali zázraky. Zázraky, o ktorých racionálny človek súčasnosti ani len netuší, ktoré vôbec nepovažuje za možné, ba ktorým sa vo svojej materialistickej nedôvere v existenciu Stvoriteľa iba vysmieva. Vysmieva sa im však preto, lebo nikdy nedôveroval Bohu a preto nikdy vo svojom živote, ani len v tej najmenšej miere nepocítil zázračný prejav jeho dôvery.

Život človeka sa podobá hladine oceána. Hladine oceána, ktorá býva niekedy tichá a pokojná, niekdy rozčerená jemnými vlnkami, inokedy zase bičovaná dažďom, búrkou a obrovskými vlnami. Presne takýmto je i náš život s jeho pokojnými a tichými chvíľami, s jeho obdobiami životných vlnobití, či silných búrok.

Všetko vo stvorení má svoju formu. Svoju formu má človek, zviera, rastlina i kameň. A presne tak, ako je to tu v hmotnosti, tak je to aj v duchovnej ríši. Ba dokonca i v ríši božskej majú všetky bytosti tam jestvujúce svoju formu. Samozrejme, čím je úroveň vyššia, tým je forma dokonalejšia, ušľachtilejšia a éterickejšia.

Všetko vo vesmíre má svoje presne určené miesto, funkciu a opodstatnenie. Teda i duch a hmota. Jedno i druhé však musí stáť bezpodmienečne práve na tom mieste, aké mu z hľadiska Zákonitostí univerza prináleží a nie na inom.

Pri objasňovaní týchto závažných faktov sa budem opierať o kapitolu s názvom „Dielo Ducha Svätého“ z Jánovho evanjelia (16,5), ktorej znenie je oným nesmiernym a žiaľ, ľuďmi vôbec neočakávaným zasľúbením. Došlo k tomu preto, lebo oficiálne cirkvi si slová tohto zasľúbenia vykladajú úplne inak.

Lidé jsou vzdáleni od správného pochopení a tím i od plnění desatera přikázání, protože mají tendenci přizpůsobovat si je své pohodlnosti. A tak je to i s tím třetím, při kterém je většina věřících přesvědčena, že mu dostatečně učinili zadost svou účastí na nedělní pobožnosti.

Každý človek v sebe cíti zvláštny, nedefinovateľný a neurčitý vnútorný nepokoj. Nepokoj, ktorý ho stále núti niečo hľadať a o niečo usilovať. A keď to čo hľadá a o čo usiluje napokon dosiahne, nepokoj duše sa po nejakej dobe ozve zas. Zdanlivo akoby nebolo celkom ničoho, čím by sa dal uhasiť. Ba časom, s pribúdajúcimi rokmi sa akoby ešte viac stupňoval a prerastal až v drásajúci pocit nenaplnenosti bytia.

Človek sa sám, dobrovoľne, slobodne a zo svojho vlastného rozhodnutia obmedzil vo vnímaní reality. Rozhodol sa totiž nevnímať ju celú, ale len jej časť. A túto časť považuje za celok, mimo ktorého pre neho nič ďalšieho nejestvuje. A všetko jeho myslenie a uvažovanie, všetky jeho závery a rozhodnutia ktoré činí, celá jeho životná orientácia stojí na tomto nesprávnom základe.

Dovoľujeme si upozorniť vás na nový knižný titul s názvom "Na ceste vzostupu". Jej autorom je Tomáš Lajmon, umelec, spisovateľ, rečník a zanietený propagátor života žitého v súlade so zákonmi univerza.