Ak ale nestranná konfrontácia s inými názormi otrasie tým, čo som považoval za absolútnu Pravdu, treba si potom odvážne priznať, že moja domnienka bola nesprávna a že skutočnú Pravdu treba ešte len nájsť.
Skúsme sa teraz z tohto uhla pohľadu pozrieť na kresťanské cirkvi. Vo svojich začiatkoch stálo kresťanstvo v Pravde a bolo skutočne svetlom a požehnaním pre celú zem. Žiaľ, časom začalo byť svetlé jadro kresťanského učenia čoraz viacej obaľované rôznymi ľudskými názormi a vylepšeniami, až nakoniec behom stáročí to ľudské takmer úplne potlačilo ono pôvodne, zdravé a správne.
Niečo podobného sa už raz v dejinách stalo! Stalo sa to s Mojžišovým Zákonom, predstavujúcim Božiu Vôľu, podľa ktorej mal žiť povolaný židovský národ.
Keď totiž o niekoľko stáročí prišiel na Zem Syn Boží, to pôvodné zdravé a správne bolo už natoľko prekryté ľudským, že vtedajší najvyšší cirkevní predstavitelia už neboli schopní spoznať v Kristovej náuke onú pôvodnú Pravdu, ktorú im kedysi dávno priniesol Mojžiš.
No a žiaľ, presne toto isté urobili ľudia aj s učením Ježiša Krista. Človek by preto mal byť na veľkom pozore a mal by sa snažiť dôsledne rozlišovať medzi pôvodným Kristovým učením a rôznymi cirkevnými pravidlami, dogmami, nariadeniami a poúčkami, ktoré sú iba náukami ľudskými. Takéto dôsledne rozlišovanie je veľmi potrebné obzvlášť preto, lebo žiaľ to cirkevné paradoxne neraz priamo popiera onú pôvodnú, čistú Pravdu, prinesenú Mojžišom a neskôr i Ježišom.
Žiaľ, náuky cirkví a skutočná Pravda sú teda mnohokrát dve úplne rozdielne veci. Aby sme si to dokázali, uveďme konkrétny príklad:
Druhé prikázanie, hovorí: Nevezmeš meno svojho Pána nadarmo! To znamená, že ak budeme niekedy vyslovovať toto meno, malo by to byť vždy s tou najväčšou úctou a vrúcnosťou, s tým najväčším citovým zanietením, akého sme schopní. Takéto živé citové vzplanutie, hoci trebárs iba krátke, môže potom v sile vrúcneho citu vystúpiť až k Božiemu trónu.
Ako protipól si však vezmime modlitbu ruženca, v ktorom je Otec i jeho Syn spomenutý niekoľko desiatok krát za sebou v domnienke, že čím viac, tým lepšie. Takýto spôsob modlitby je však sám o sebe nesprávny, pretože pri podobnom, častom opakovaní mien Najvyššieho nie je človeku jednoducho možné vložiť do každého z nich požadovanú vrúcnosť. Takáto modlitba sa potom zvrháva v mechanické, bezmyšlienkovité odriekavanie, zbavené akéhokoľvek citu.
Podobný druh modlitby bez citového zaujatia sa teda priamo prieči druhému prikázaniu, ako aj slovám Ježiša Krista: „Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť. Nenapodobujte ich!“
Čo teda dodať na záver? Absolútna Pravda súvisí s kresťanstvom a to s pôvodnou, čistou Kristovou náukou. I súčasné kresťanstvo má k tejto Pravde najbližšie spomedzi všetkých svetových náboženstiev. Táto Pravda však žiaľ nie je totožná so stanoviskami a učením žiadnej z mnohých kresťanských cirkvi.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Komentáre