Súčasní priaznivci Slovanstva preto vnímajú kresťanstvo len ako zámernú indoktrináciu vtedajších Slovanov, s cieľom odstaviť ich od vlastnej, pôvodnej kultúry a duchovnosti, a tým zabrániť ich rozvoju a rozkvetu. Násilným vnútením kresťanstva došlo potom skutočne k strate spojenia s vlastnými koreňmi, čím boli Slovania oslabení, následne ovládnutí a držaní v područí po celé stáročia.
Záver je jednoduchý: Ak má slovanský svet rozkvitnúť a plne sa rozvinúť, musí sa zbaviť svojej indoktrinácie kresťanstvom a vrátiť sa k vlastným, pôvodným koreňom. Čiže k svojej pôvodnej duchovnosti a kultúre. A tento názor je potom logicky prameňom veľkej antipatie a ostrého odporu voči všetkému kresťanskému.
Je ale takéto niečo vôbec reálne? Veď slovanský svet je už po celé stáročia, ba až dodnes neoddeliteľne spojený s kresťanstvom. Je preto ešte vôbec možný nejaký návrat k našim dávnym koreňom, ktoré sú historicky a časovo veľmi vzdialené? Ktoré sú zahmlené a často postavené len na domnienkach a prianiach.
Máme teda vari naozaj zavrhnúť kresťanstvo a upriamiť sa k svojmu dávnemu duchovnu? Alebo naopak, máme skôr zavrhnúť dávne Slovanstvo a pevne sa primknúť ku kresťanstvu? Ako takmer vždy, aj v tomto prípade je pravda pravdou zlatej strednej cesty. Aby sme ju pochopili, ukážme si to na nasledovnom príklade:
Človek nežije na zemi iba raz, ale vracia sa sem viackrát, aby tu mohol postupne dozrievať k duchovnej dokonalosti. Náš súčasný život, čiže naše súčasné sociálne, rodinné, ekonomické, zdravotné, či iné pomery sú vždy dokonalým a spravodlivým súhrnom všetkých našich predchádzajúcich pozemských životov. Naša súčasnosť je teda vždy akosi súhrnnou esenciou všetkého toho, čím sme boli v minulosti, a čo si na základe nej pre seba zaslúžime.
Mnohí ľudia chodia za rôznymi jasnovidcami, schopnými nahliadať do minulých životov, aby sa dozvedeli, kým boli, čo všetko urobili a aký dopad to má na ich súčasnosť.
V prirodzenosti bytia je však táto znalosť zámerne ukrytá a preto si nič nepamätáme. Je to zbytočné, pretože duchovný koncentrát všetkého si nesieme hlboko vpísaný do svojej duše. Je to neoddeliteľnou súčasťou našej osobnosti, ale aj neoddeliteľnou súčasťou našich vonkajších pomerov, v ktorých sme nútení žiť.
Človeku neprináleží vŕtať sa takýmto spôsobom vo vlastnej minulosti, lebo všetko, čo potrebujeme pre svoj ďalší osobnostný a duchovný rozvoj sa skrýva jedine v súčasnosti. Tá je kľúčová, pretože je priesečníkom našej minulosti i našej budúcnosti. Lebo naša súčasnosť zodpovedá presne tomu, ako sme konali, mysleli, hovorili a aké hodnoty sme uznávali v minulosti. A naša budúcnosť bude zodpovedať presne tomu, ako v súčasnosti konáme, myslíme, hovoríme a aké máme hodnoty.
Súčasnosť je kľúčová! Minulosť už totiž bola a jej ovocím je súčasnosť. Budúcnosť ešte len bude a o tom, aká bude rozhoduje súčasnosť. Výsledkom je poznanie, že človek má žiť tým najintenzívnejším spôsobom práve tu a teraz. V najaktuálnejšej súčasnosti.
No a niečo podobného platí aj vo vzťahu k Slovanstvu a kresťanstvu. Naša súčasnosť, v ktorej žijeme je totiž súhrnom všetkého, čím sme v minulosti prešli. Je súhrnom našej dávnej slovanskej minulosti, ale aj našej minulosti kresťanskej. Oba tieto duchovné prúdy formovali a sformovali náš osud do takého stavu, v akom sa práve dnes nachádzame.
Náš ďalší všestranný rozvoj spočíva v pochopení toho, kde sa dnes nachádzame a čím všetkým sme prešli. A o to, čím sme prešli sa môžeme oprieť a môžeme z toho čerpať. To nás môže vnútorne posilňovať, avšak vždy musíme stáť pevne práve v súčasnosti a prostredníctvom zdolávania jej výziev sa máme ďalej duchovne, osobnostne a ľudsky posúvať dopredu.
Z tohto hľadiska potom ľahko pochopíme, že ak nám niekto hovorí, aby sme sa vrátili k našim slovanským koreňom a zbavili sa kresťanstva, je to nezmysel, pretože v minulosti sme si prešli jedným aj druhým, nech už to bolo dobré, alebo zlé. Esencia všetkých týchto našich prežití napomáhala utvárala charakter našej osobnosti. A to dokonca bez ohľadu na to, či sme dnes veriacim, alebo ateistami.
Jediným správnym postojom je preto tvorivo integrovať oba vyššie zmieňované duchovné prúdy a nechať sa z nich inšpirovať tým najlepším, najpodnetnejším a najušľachtilejším, čo sa v nich nachádza.
Mali by sme preto mať v úcte všetky duchovné a kultúrne podnety dávneho slovanstva a stále sa nimi inšpirovať. Mali by sme však mať v úcte aj všetky duchovné a kultúrne podnety kresťanstva a čerpať z nich inšpiráciu pre svoje jednanie. Ale mali by sme byť zároveň vnútorne otvorenými aj všetkému novému a podnetnému, čo nás môže v súčasnosti duchovne a osobnostne posunúť nahor.
Človek musí byť iba bdelý, aby dokázal oddeliť zrno od pliev. Aby bol schopný vybrať zo všetkého iba to najvyššie, najvznešenejšie a najinšpiratívnejšie. A ja osobne som presvedčený, že dokonca aj islam v jeho čistej a nemilitantnej podobe v sebe skrýva mnoho podnetného a inšpirujúceho.
Veľké nešťastie však spočíva v tom, ak sa niekto začne úzkoprso orientovať iba na jediné a všetko ostatné začne potierať. Typickým zhubným príkladom je práve islam. Ten sa týmto spôsobom zmenil na agresívne, neznášanlivé a militantné náboženstvo jedinej pravdy, ktorá má preto právo potrieť všetko ostatné. A to akýmkoľvek spôsobom! Hoci aj násilím.
Všimnime si však, že priaznivci Slovanstva robia presne to isté. Ibaže samozrejme nie v podobe tak prudko agresívnej a neznášanlivej. Ale v podstate aj oni prehlasujú, že naše pôvodné duchovno a naša pôvodná kultúra sú pre Slovanov jedinou správnou cestou a všetky ostatné cesty považujú za falošné. A žiaľ, takto uvažujú aj mnohí stúpenci kresťanstva, podľa ktorých sa celá a absolútna pravda nachádza jedine u nich.
Zrnká pravdy sú však viac, alebo menej roztrúsené vo všetkých duchovných snahách, duchovných prúdoch a náboženstvách na zemi. Niekde je týchto zrniek viac a inde menej, pričom každý človek, vážne usilujúci o vlastný duchovný a osobnostný vzostup ich môže nájsť, duchovne využiť a inšpirovať sa nimi. Problém je ale v tom, že zrnká pravdy sú častokrát zmiešané s rôznymi omylmi, názormi, chybami, dogmami, alebo úmyselným zavádzaním.
Múdry človek je otvorený všetkému inšpiratívnemu, čo k nemu prichádza, nech už je to odkiaľkoľvek. Nemúdry človek však, ak nájde niečo hodnotného, upne sa zväčša iba na to, pričom nevedomky príjme aj omyly, s ktorými je to hodnotné vinou ľudí zmiešané, a toto všetko spolu začne považovať za jedinú pravdu. A na základe nej potom popiera všetko ostatné, odsudzuje to a bojuje proti tomu.
Múdry človek je človekom syntetického poznania. Múdry človek je schopný rozlišovať skutočne hodnotné od nehodnotného, nech to už pochádza odkiaľkoľvek. Nemúdry človek je však človekom úzkoprso upnutým iba na jediné. Nemúdry človek je neschopný oddeliť to hodnotné od nehodnotného vo vlastnom učení, a zároveň neschopný rozpoznať skutočné hodnoty aj v niečom inom.
Pre všetkých tých, ktorí sa chcú stať naozaj múdrymi môžem odporúčať knižné dielo „Vo Svetle Pravdy“. Ide v podstate o dokonalú syntézu toho najhodnotnejšieho, čo sa nachádza v najznámejších duchovných smeroch, počnúc kresťanstvom, duchovnom starých Grékov, Rimanov, Germánov, Slovanov, Védskou múdrosťou, a tak ďalej. A toto všetko spolu dokopy, očistené od ľudských omylov je obrazom veľkej, jedinej Pravdy, ktorej čiastočky a útržky boli ľuďom sprostredkované v rôznych dobách a v rôznych náboženstvách.
Na záver ešte treba zvlášť zdôrazniť dôležitú vec. Súčasťou nášho univerza je veľký boj dobra so zlom. V ňom stoja na jednej strane sily dobra na druhej strane sily zla. Je však nesmiernou tragédiou, ak sa sily dobra, stojace proti zlu, ktoré chce zničiť ľudské duše i celú našu planétu, trieštia vzájomne medi sebou tým, že napríklad prívrženci Slovanstva vystupujú nenávistne voči kresťanstvu, že prívrženci Véd zatracujú kresťanstvo a zase kresťania na oplátku odsudzujú slovanské duchovno i Védsku múdrosť.
A to všetko namiesto toho, aby stúpenci toho najlepšieho, najhodnotnejšieho a najvznešenejšieho z múdrosti dávnych Slovanov, z múdrosti Védskeho poznania, z kresťanstva, z budhizmu, z islamu a iných duchovných smerov vytvorili jednotný front a železnú bariéru voči šíriacemu sa zlu, ktoré chce nás všetkých zhltnúť a zničiť. A to duchovne i fyzicky.
A možno práve preto je samotným zlom zámerne vnesený rozkol medzi rôznymi smermi duchovne orientovaných ľudí. A žiaľ, tí do tejto pasce všeobecnej vzájomnej nevraživosti skočili a zožierajú sa navzájom.
Ako sa vraví, nie je možné vstúpiť dvakrát do tej istej rieky. Ako národ i ako jednotlivci sme už v súčasnosti úplne niekde inde, než sme boli v časoch dávnych Slovanov. Už jednoducho nie je možné vrátiť sa naspäť k našej pôvodnej slovanskej duchovnosti a zahodiť všetko ostatné, čo prišlo potom a čo do našich duší vtlačilo nezmazateľnú pečať. Každý súčasný Slovan má preto svoje korene nie len v dávnej slovanskej kultúre, ale aj v kresťanstve. A zbavovať sa jedného, alebo druhého je akoby sme stromu odsekávali jeho korene.
Nie je to len zlé, škodlivé, ale aj nereálne. Veď len napríklad skúste presvedčiť tých päťsto tisíc kresťanov, ktorí sa zúčastnili nedávnej púte v Levoči, aby sa odvrátili od kresťanstva a navrátili k svojim dávnym slovanským koreňom.
Samozrejme, že môžeme mať mnohé výhrady voči kresťanskej cirkvi, ako i voči mnohému zlému, čo rôzni jednotlivci, alebo skupiny ľudí, skrývajúce sa za kresťanské ideály v celej histórii ľudstva napáchali. Faktom však zostáva, že súčasní kresťania predsa len predstavujú určitý protipól voči rozličným spoločenským, ľudským a morálne deštruktívnym snahám liberálnych kruhov v EU, ktorým je kresťanstvo s jeho tradičnými hodnotami rodiny a morálky tŕňom v oku. Je tiež prekážkou ich plánov na likvidáciu akejkoľvek duchovnosti, ako aj prekážkou bezproblémového zavádzanie rozličných zvráteností do spoločnosti.
PS. Príčiny nenávisti voči kresťanstvu zo strany priaznivcov Slovanstva, ale aj iných názorových prúdov môžu byť veľmi hlbokého charakteru. Môžu trebárs pochádzať z veľmi negatívnej osobnej skúsenosti v jednom z minulých pozemských životov, kedy dotyčná osoba, stojaca na pozíciach pôvodnej slovanskej duchovnosti bola práve kvôli svojmu presvedčeniu vtedajšími stúpencami kresťanstva kruto mučená, alebo pripravená o život, čo sa veľmi hlboko zapísalo do jej duše. No a v novom, súčasnom živote na zemi sa to z podvedomia aktivovalo do podoby odporu, až nenávisti voči kresťanstvu.
Takýto človek sa však nemá neustále utápať v nenávisti a šíriť ju! Naopak, má postupne dospieť k odpusteniu v pochopení, že za kresťanstvo sa vždy skrývali mnohí skazení ľudskí jedinci, ktorí jeho vznešené ideály iba zneužívali pre svoje vlastné sebecké a zištné zámery. A za týmito svojimi cieľmi neváhali ísť doslova cez mŕtvoly.
Ale kresťanstvo, to sú predsa aj tisíce čestných, prostých ľudí, ktorí sa usilovali a usilujú o reálny život v súlade s jeho vznešenými ideálmi. Jedine oni vždy boli a stále zostávajú pravými kresťanmi, pričom akákoľvek nenávisť, namierená aj proti ním hraničí až s hlúposťou a je hlbokým nepochopením viac rozmernosti života.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Komentáre