Transplantácia je prenos tkaniva či orgánu v rámci organizmu alebo medzi organizmami. Problematika transplantácie je veľmi široká, vážna a citlivá, a preto ju nemožno zjednodušovať. Predsa je však je možné uviesť nasledovné.
Orgán možno odobrať len z takého tela, v ktorom ešte nedošlo po konštatovaní smrti k celkovému zrazeniu krvi v orgánoch (teda od ktorého sa duša nestihla vzdialiť a na ktoré je ešte napojená).
Zamyslime sa nad duchovnými dôsledkami, ktoré to často vyvoláva. Duša darcu sa náhle cíti byť pri odoberaní orgánu z tela (ktoré je vždy necitlivé, pretože musí byť rýchle) hrubo znásilňovaná a okrádaná a nemôže to vyjadriť. Prežíva veľmi silný odpor voči zaobchádzaniu so svojim telom a nemôže tomu zabrániť. Podstatou tohto odporu je najmä fakt, že jej existenciu nikto nezohľadňuje a pozornosť pozostalých je zameriavaná len na samotné telo. Takáto duša sa cíti ako zásobáreň orgánov a to ju nesmierne potupuje. V nejednom prípade dokonca ešte cíti telesnú bolesť. V zúfalom stave sa chce brániť, chce zakričať a zakázať takémuto zaobchádzaniu. Žiaľ, nedokáže uspieť, pretože medzi ňou a lekárskym týmom stojí hranica nevedomosti o duchovných následkoch transplantácie a duševnej existencii človeka po smrti ako takej. Aj duša tzv. dobrovoľného darcu je vždy bolestne zronená, trpko sklamaná.
K takýmto situáciám najčastejšie dochádza po haváriách či po iných úraz, kedy človeku zlyhá funkcia tela (najčastejšie pri poraneniach mozgu), no orgán, vhodný na transplantáciu, je funkčný.
Druhou možnosťou odobratia orgánu z tela je tzv. dobrovoľné darcovstvo, kedy sa zdravý človek, rozhodne nechať si vyoperovať orgán zo svojho plne funkčného zdravého tela. Samozrejme, vopred musia byť splnené objektívne kritériá darcovstva. Všeobecne sa to považuje za akt nesmierne lásky. Jeho následky sú však tiež veľmi škodlivé. Prečo?
Ak bol darca živý, vystavuje sa riziku, že bez plnohodnotného tela a zdravia nedokáže splniť svoje životné úlohy, ktoré si predsavzal naplniť; pre ktoré sa narodil. Ak by dokonca umrel predčasne, hoci len o jedinú hodinu, mohla by byť zodpovednosť za nesplnenie osudová. Zjednodušene povedané, každý človek žije principiálne pre svoju úlohu a musí ju naplniť. V tom ho nikto nedokáže nahradiť! Ak to nedokáže, zlyháva; žiadny sebaklam neplatí.
A napokon, kto môže svojvoľne rozhodnúť o znehodnotení svojho zdravia či skrátení svojho života, keď darcom života je Stvoriteľ – Boh?
Pozrime sa na transplantáciu ešte z iného uhla pohľadu. Žiaľ, pravdivého. Človek si neraz svojou tvrdohlavosťou tak poškodzuje celé desaťročia telo, že si nenávratne zničí niektoré orgány. V transplantácii nového orgánu tak vidí jedinú možnosť vyriešenia svojho problému. V zbožnom zanietení a tichom požadovaní prosí neraz Boha o pomoc a očakáva od druhých „milostivý akt darcovstva“ pre vlastnú záchranu. Áno, od iných očakáva najväčšie obete lásky, ale nikdy ho nenapadne zmeniť v sebe ani tie najmenšie návyky zlého správania sa, ktoré ho do choroby priviedli. Ba keď mu o tom poviete, hrubo Vás vo svojej precitlivelosti a sebaľútosti napadne výčitkami, že nedokážete súcitiť s trpiacim.
Položme si teraz otázku, má takýto trpiaci nárok na zdravie? Nebude pre neho práve utrpenie jedinou cestou k skutočnému zdraviu a duchovnej záchrane? Veď zmysel života človeka nemožno hodnotiť podľa dĺžky trvania, ale podľa intenzity a hĺbky prežití.
Je preto predzvesťou veľkého nešťastia pozorovať, ako trpiaci človek prechováva v sebe tiché požadovačné myšlienky na vlastníctvo orgánu svojho blížneho, a pritom sa nad tými skutočnosťami nikdy vážne nezamyslel, ani nie je ochotný zmeniť sa k lepšiemu poctivou prácou na sebe samom.
Je teda potrebné pamätať, že každý zdravý človek žije pre splnenie vlastnej úlohy a musí ju splniť. Nesmie sa svojvoľne zničiť, lebo nevie, čo všetko je od neho ešte pozemsky očakávané! Ani najvzletnejšie slová zvrátenej podoby milosrdenstva na tom nič pred Zákonmi Stvorenia nezmenia. Podstata milosrdenstva totiž nespočíva v tom, že sa pomáhajúci musí pomáhaním zničiť, ale že seba si zachová, aby mohol pomáhať niesť kríž utrpenia svojmu blížnemu. Ak splní túto úlohu a pomôže jednému, potom ho možno čaká iný človek, taktiež očakávajúci jeho pomoc. Ak by sme sa však sami jednorázovo zničili, určite by už pomáhať naďalej nedokázali.
Aj transfúzia je transplantácia orgánu, pretože krv je tekutý organ. Pripomeňme si však, že krv je orgán obnoviteľný a darcovi nebude chýbať, ani mu nebude skrátený život. Krvné bunky navyše časom zanikajú a tak si príjemca neskôr vytvorí vlastnú krv. Pevný orgán sa však nikdy v tele príjemcu nepretvorí a ostáva v jeho tele nastálo cudzorodým orgánom.
Na záver ešte niekoľko slov. Bolo by veľmi málo povedať transplantácii ÁNO alebo NIE! Dôležitejšie je však dokázať pozorovať život z dlhodobého hľadiska skrz priezor vlastných skúseností. Len to prináša nielen poučenie, ale skutočnú i múdrosť.
TL priaznivec stránky : www.ao-institut.cz
Komentáre