Zdržanie, ktoré nás pripraví o drahocenný čas, určený na dosiahnutie takej úrovne duchovnej zrelosti, aby sme boli schopní opustiť včas hmotu, či už jej hrubohmotnú časť, alebo jej jemnohomotnú časť, a povzniesť sa do večnej ríše Ducha. Celá hmotnosť totiž podlieha nevyhnutnému kolobehu vzniku a zániku, a so zánikom súvisiaceho rozkladu. A práve čas trvania hmotnosti je časom, v ktorom musíme dosiahnuť potrebnej zrelosti pre vstup do kráľovstva nebeského, aby sme nemuseli byť strhnutí spolu s hmotu do rozkladu, ako ešte duchovne dostatočne nezrelí, a preto neschopní povzniesť sa včas do večnej ríše Ducha.
Poďme teda k ďalším konkrétnym nástrahám, čakajúcim na nás na druhom svete. Ak sme sa teda po stáročiach, ba tisícročiach nakoniec oslobodili z najnižších úrovní jemnohmotnosti, ak sme sa oslobodili z tých miest, kde si ľudia, rovnorodí vo svojich chybách navzájom spôsobujú utrpenie, ak sa nám teda podarilo našim polepšením dostať do vyšších a svetlejších úrovní takzvaného druhého sveta, z dosahu intenzívneho utrpenia, číha na nás ďalšie veľké nebezpečenstvo. A síce, nebezpečenstvo trvalého ustrnutia na jednom mieste.
Ak už totiž duše ľudí nepociťujú bezprostredné utrpenie, spojené s najnižšími úrovňami druhého sveta a dostanú sa o trošku vyššie, kde takéhoto utrpenia niet, strácajú zrazu motiváciu kráčať stále nahor, smerom ku kráľovstvu nebeskému.
Najlepšie bude, ak si uvedieme konkrétny príklad. Predstavme si teda človeka, žijúceho na zemi, ktorý nemá nejakých vážnejších nedostatkov. Má však silný sklon k zmyslovej náruživosti. Keď zomrie, odnesie si nevyhnutne tento sklon vo svojej duši do jemnohmotného sveta, kde sa okamžite, na základe zákona rovnorodosti dostane do úrovne, kde sa nachádzajú jemu podobní. To jest ľudia, alebo duše ako je on sám, oddávajúce sa sklonu zmyselnej náruživosti.
Dotyčný človek však na zemi subjektívne nepociťoval svoju vášeň ako niečo zlé, ale naopak, ako niečo príjemné a dobré. A preto ak sa v jemnohmotnom svete zrazu dostane medzi sebe rovnorodých, považuje to priam za splnenie všetkých svojich najtajnejších snov. A je potom ľahko pochopiteľné, že takýto človek nebude mať ani najmenšiu potrebu opustiť túto úroveň a kráčať ďalej nahor. Bude to pre neho reálne znamenať, že tam strávi celé tisícročia, alebo dokonca, že tam uviazne natrvalo. Čiže až dovtedy, kým ho tam nezastihne nevyhnutný rozklad všetkého hmotného, pretože sa nedokázal včas odpútať z hmoty a povzniesť do bezpečia ríše Ducha.
Toto veľké nebezpečenstvo hrozí každému z nás prostredníctvom všetkých našich chýb a nedostatkov. Prostredníctvom všetkých našich vášní, zlozvykov, náklonností, alebo dokonca koníčkov, súhrnne veľmi výstižne definovaných pojmom ľahké hriechy. Ich spoločnou hrozbou je totiž fatálne strácanie času v relatívne príjemných jemnohmotných úrovniach. Času, ktorý nám bude nakoniec chýbať pre naše včasné ukončenie duchovného vývoja.
Tento druh nebezpečenstva hrozí i takzvaným materialistom, ktorí často hovoria, že sú lepší ako mnohí veriaci. Že síce neveria v nijakého Stvoriteľa, ani v nijaký život po smrti, ale vo svojom živote sa riadia určitými základnými morálnymi princípmi. A že sú v mnohých prípadoch často oveľa lepší, ako veriaci, čo býva neraz žiaľ pravda.
Čo sa však stane s týmito, relatívne dobrými ľuďmi, po ich fyzickej smrti?
Pretože neverili v existenciu Stvoriteľa, ani v existenciu jeho kráľovstva nebeského, budú sa musieť na základe svojho vlastného vnútorného presvedčenia zdržovať v nízkych úrovniach jemnohmotnosti, nachádzajúcich sa v blízkosti hrubohmotnej Zeme, pretože veria iba v existenciu najhrubšej hmotnosti. Zostanú tu pripútaní aj napriek tomu, že sú v podstate dobrí a mohli by stúpať do vyšších jemnohmotných úrovní, smerom ku kráľovstvu nebeskému.
Avšak ich vlastné, zhubné materialistické presvedčenie ich bude držať prikovaných k najhrubšej hmote až dovtedy, kým ho v sebe neprekonajú. Kým nepochopia, ako sa veci v skutočnosti majú a kým sa nezačnú usilovať dostať do kráľovstva Ducha. Do ríše Svetla, ktorej existenciu tak bláznivo odmietali.
Kým však človek, materialista, zmení svoje doterajšie presvedčenie a dospeje sám v sebe vnútorne až sem, môžu naozaj prejsť celé tisícročia, čo ale pre neho môže znamenať fatálnu stratu času, a nakoniec rozklad jeho osobnosti v zániku hmotného sveta.
V tejto súvislosti si je treba položiť zásadnú otázku, či existuje niečo, čo je nás schopné v jemnohmotných úrovniach, ale v podstate i v hrubej hmotnosti neustále správne navigovať smerom nahor? Či existuje niečo, ako kompas, ukazujúci nám vždy správny smer? Či existuje niečo, podobné svetlu majáka, ktoré nám nedá zablúdiť?
Takýto kompas a takéto svetlo existuje! A je ním láska k Stvoriteľovi a túžba po ňom! Túžba po živote v jeho blízkosti v kráľovstve nebeskom. Veď predsa o ničom inom, ako práve o tomto nám jasne hovorí prvé prikázanie: Hospodin je tvoj Pán! Nebudeš mať nikoho a ničoho iného, čomu by si sa klaňal!
Toto prikázanie nás upozorňuje, že nijaké hodnoty a nijaké veci v našom živote nesmieme nikdy stavať nad našu lásku k Najvyššiemu. Jedine ona musí byť najvyššou hodnotou, akú vo svojom živote máme. Ešte tu na zemi by sa preto mal každý človek snažiť vybudovať si takú mieru lásku k Stvoriteľovi, ktorá bude prevyšovať všetko ostatné. Mali by sme sa naučiť neuprednostňovať absolútne nič a nestavať absolútne nič nad našu lásku k Pánovi.
Ak totiž toto dokážeme, získame práve vo svojej láske k Najvyššiemu onen neomylný kompas, ukazujúci nám vždy a za každej situácie cestu k výšinám. Toto je najväčšie bohatstvo, ktoré si vôbec môžeme so sebou zo zeme odniesť. Toto je poklad, ktorý nám nedá zablúdiť, zaspať, stratiť sa, alebo zabudnúť, kam má smerovať naša cesta, nech by sme sa v jemnohmotnom svete nachádzali kdekoľvek.
Ale pozor! Táto láska v nás musí byť hlboko citovo prežitá, pretože len takýmto spôsobom sa stáva našim trvalým vlastníctvom, ktoré nám zostane aj po odložení nášho fyzického tela a našom odchode do jemnohmotného sveta.
Nesmie to byť teda nič naučeného, mechanického a zvykového, pretože takéto niečo je len produktom nášho rozumu. A náš rozum ako taký je sám osebe len produktom hrubohmotného mozgu, čo znamená, že svojou smrťou musíme nevyhnutne prísť o absolútne všetko, čo súvisí s našim mozgom a rozumom.
A ako už bolo povedané, zostane nám len to, čo máme hlbokým citovým prežitím navždy uložené v našej duši. No a v prípade našej lásky k Stvoriteľovi sa nám to potom stane svetlom majáka, ukazujúcim vždy správny smer. Stane sa nám to záchranným lanom, ktoré nás bude vždy ťahať iba nahor.
Ak sme ale vo svojom pozemskom bytí stavali mnohé veci a mnohé hodnoty nad našu lásku k Stvoriteľovi, ak si so sebou do jemnohmotnosti neodnášame náš pevný vzťah a našu pevnú väzbu k Pánovi, budeme sa podobať lodi na mori, ktorá bez svetla majáka musí nevyhnutne donekonečna blúdiť, a nakoniec sa roztrieštiť na nebezpečných pobrežných útesoch.
Musíme teda nakoniec zahynúť v zániku hmotného sveta, ktorého hodnoty nás pevne držali a z ktorého sme sa neboli schopní včas vymaniť, pretože sme do popredia stavali iba veci hmotné a chýbalo nám pevné záchranné lano našej vrúcnej lásky k Bohu, ktoré by nás potiahlo nahor a nakoniec zachránilo.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Poďme teda k ďalším konkrétnym nástrahám, čakajúcim na nás na druhom svete. Ak sme sa teda po stáročiach, ba tisícročiach nakoniec oslobodili z najnižších úrovní jemnohmotnosti, ak sme sa oslobodili z tých miest, kde si ľudia, rovnorodí vo svojich chybách navzájom spôsobujú utrpenie, ak sa nám teda podarilo našim polepšením dostať do vyšších a svetlejších úrovní takzvaného druhého sveta, z dosahu intenzívneho utrpenia, číha na nás ďalšie veľké nebezpečenstvo. A síce, nebezpečenstvo trvalého ustrnutia na jednom mieste.
Ak už totiž duše ľudí nepociťujú bezprostredné utrpenie, spojené s najnižšími úrovňami druhého sveta a dostanú sa o trošku vyššie, kde takéhoto utrpenia niet, strácajú zrazu motiváciu kráčať stále nahor, smerom ku kráľovstvu nebeskému.
Najlepšie bude, ak si uvedieme konkrétny príklad. Predstavme si teda človeka, žijúceho na zemi, ktorý nemá nejakých vážnejších nedostatkov. Má však silný sklon k zmyslovej náruživosti. Keď zomrie, odnesie si nevyhnutne tento sklon vo svojej duši do jemnohmotného sveta, kde sa okamžite, na základe zákona rovnorodosti dostane do úrovne, kde sa nachádzajú jemu podobní. To jest ľudia, alebo duše ako je on sám, oddávajúce sa sklonu zmyselnej náruživosti.
Dotyčný človek však na zemi subjektívne nepociťoval svoju vášeň ako niečo zlé, ale naopak, ako niečo príjemné a dobré. A preto ak sa v jemnohmotnom svete zrazu dostane medzi sebe rovnorodých, považuje to priam za splnenie všetkých svojich najtajnejších snov. A je potom ľahko pochopiteľné, že takýto človek nebude mať ani najmenšiu potrebu opustiť túto úroveň a kráčať ďalej nahor. Bude to pre neho reálne znamenať, že tam strávi celé tisícročia, alebo dokonca, že tam uviazne natrvalo. Čiže až dovtedy, kým ho tam nezastihne nevyhnutný rozklad všetkého hmotného, pretože sa nedokázal včas odpútať z hmoty a povzniesť do bezpečia ríše Ducha.
Toto veľké nebezpečenstvo hrozí každému z nás prostredníctvom všetkých našich chýb a nedostatkov. Prostredníctvom všetkých našich vášní, zlozvykov, náklonností, alebo dokonca koníčkov, súhrnne veľmi výstižne definovaných pojmom ľahké hriechy. Ich spoločnou hrozbou je totiž fatálne strácanie času v relatívne príjemných jemnohmotných úrovniach. Času, ktorý nám bude nakoniec chýbať pre naše včasné ukončenie duchovného vývoja.
Tento druh nebezpečenstva hrozí i takzvaným materialistom, ktorí často hovoria, že sú lepší ako mnohí veriaci. Že síce neveria v nijakého Stvoriteľa, ani v nijaký život po smrti, ale vo svojom živote sa riadia určitými základnými morálnymi princípmi. A že sú v mnohých prípadoch často oveľa lepší, ako veriaci, čo býva neraz žiaľ pravda.
Čo sa však stane s týmito, relatívne dobrými ľuďmi, po ich fyzickej smrti?
Pretože neverili v existenciu Stvoriteľa, ani v existenciu jeho kráľovstva nebeského, budú sa musieť na základe svojho vlastného vnútorného presvedčenia zdržovať v nízkych úrovniach jemnohmotnosti, nachádzajúcich sa v blízkosti hrubohmotnej Zeme, pretože veria iba v existenciu najhrubšej hmotnosti. Zostanú tu pripútaní aj napriek tomu, že sú v podstate dobrí a mohli by stúpať do vyšších jemnohmotných úrovní, smerom ku kráľovstvu nebeskému.
Avšak ich vlastné, zhubné materialistické presvedčenie ich bude držať prikovaných k najhrubšej hmote až dovtedy, kým ho v sebe neprekonajú. Kým nepochopia, ako sa veci v skutočnosti majú a kým sa nezačnú usilovať dostať do kráľovstva Ducha. Do ríše Svetla, ktorej existenciu tak bláznivo odmietali.
Kým však človek, materialista, zmení svoje doterajšie presvedčenie a dospeje sám v sebe vnútorne až sem, môžu naozaj prejsť celé tisícročia, čo ale pre neho môže znamenať fatálnu stratu času, a nakoniec rozklad jeho osobnosti v zániku hmotného sveta.
V tejto súvislosti si je treba položiť zásadnú otázku, či existuje niečo, čo je nás schopné v jemnohmotných úrovniach, ale v podstate i v hrubej hmotnosti neustále správne navigovať smerom nahor? Či existuje niečo, ako kompas, ukazujúci nám vždy správny smer? Či existuje niečo, podobné svetlu majáka, ktoré nám nedá zablúdiť?
Takýto kompas a takéto svetlo existuje! A je ním láska k Stvoriteľovi a túžba po ňom! Túžba po živote v jeho blízkosti v kráľovstve nebeskom. Veď predsa o ničom inom, ako práve o tomto nám jasne hovorí prvé prikázanie: Hospodin je tvoj Pán! Nebudeš mať nikoho a ničoho iného, čomu by si sa klaňal!
Toto prikázanie nás upozorňuje, že nijaké hodnoty a nijaké veci v našom živote nesmieme nikdy stavať nad našu lásku k Najvyššiemu. Jedine ona musí byť najvyššou hodnotou, akú vo svojom živote máme. Ešte tu na zemi by sa preto mal každý človek snažiť vybudovať si takú mieru lásku k Stvoriteľovi, ktorá bude prevyšovať všetko ostatné. Mali by sme sa naučiť neuprednostňovať absolútne nič a nestavať absolútne nič nad našu lásku k Pánovi.
Ak totiž toto dokážeme, získame práve vo svojej láske k Najvyššiemu onen neomylný kompas, ukazujúci nám vždy a za každej situácie cestu k výšinám. Toto je najväčšie bohatstvo, ktoré si vôbec môžeme so sebou zo zeme odniesť. Toto je poklad, ktorý nám nedá zablúdiť, zaspať, stratiť sa, alebo zabudnúť, kam má smerovať naša cesta, nech by sme sa v jemnohmotnom svete nachádzali kdekoľvek.
Ale pozor! Táto láska v nás musí byť hlboko citovo prežitá, pretože len takýmto spôsobom sa stáva našim trvalým vlastníctvom, ktoré nám zostane aj po odložení nášho fyzického tela a našom odchode do jemnohmotného sveta.
Nesmie to byť teda nič naučeného, mechanického a zvykového, pretože takéto niečo je len produktom nášho rozumu. A náš rozum ako taký je sám osebe len produktom hrubohmotného mozgu, čo znamená, že svojou smrťou musíme nevyhnutne prísť o absolútne všetko, čo súvisí s našim mozgom a rozumom.
A ako už bolo povedané, zostane nám len to, čo máme hlbokým citovým prežitím navždy uložené v našej duši. No a v prípade našej lásky k Stvoriteľovi sa nám to potom stane svetlom majáka, ukazujúcim vždy správny smer. Stane sa nám to záchranným lanom, ktoré nás bude vždy ťahať iba nahor.
Ak sme ale vo svojom pozemskom bytí stavali mnohé veci a mnohé hodnoty nad našu lásku k Stvoriteľovi, ak si so sebou do jemnohmotnosti neodnášame náš pevný vzťah a našu pevnú väzbu k Pánovi, budeme sa podobať lodi na mori, ktorá bez svetla majáka musí nevyhnutne donekonečna blúdiť, a nakoniec sa roztrieštiť na nebezpečných pobrežných útesoch.
Musíme teda nakoniec zahynúť v zániku hmotného sveta, ktorého hodnoty nás pevne držali a z ktorého sme sa neboli schopní včas vymaniť, pretože sme do popredia stavali iba veci hmotné a chýbalo nám pevné záchranné lano našej vrúcnej lásky k Bohu, ktoré by nás potiahlo nahor a nakoniec zachránilo.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Komentáre
čo sa stalo to sa neodstane