Ako tu však pomôcť? Akým spôsobom sa vysporiadať s týmto, takzvaným astrálnym prielomom, keď už k nemu došlo?
Ak je napríklad nejaký človek závislý na alkohole a potom prestane piť, nemožno ho už nikdy nazvať úplne zdravým a vyliečeným. Možno ho považovať iba za abstinujúceho alkoholika. To znamená, že aj keď nepije, je vystavený potencionálnemu nebezpečenstvu alkoholizmu omnoho viac, ako ostatná, zdravá populácia. Alkoholizmus teda zanechal v jeho živote trvalú stopu.
No a vo veľmi podobnej situácii sa nachádza i každý, kto sa dopracoval k astrálnej blaženosti a potom pochopil, že ide o niečo nesprávneho, zavádzajúceho a scestného. Ak sa toho i zbaví, nebezpečenstvo recidívy stále zostáva.
Existuje veľké množstvo ľudí, ktorí sú silne nábožensky zanietení. Avšak spomedzi nich je len veľmi málo takých, ktorí prostredníctvom svojho náboženského zanietenia preniknú mimo bežnú realitu. Tento ich prienik nie je však vo veľkej väčšine prípadov prienikom do „neba“, ako sa oni naivne domnievajú, ale len do najbližšieho jemnejšieho okolia našej zeme, ktorý môžeme nazvať astrálnou úrovňou.
To, že to väčšina ľudí vo svojom náboženskom zanietení nedokáže, avšak existuje určité percento ľudí, ktorí to dokážu, môže mať svoje korene v ich minulých pozemských životoch. Ak trebárs žili niekde vo východných krajinách, mohli si pomocou rôznych techník, zameraných na zmenu vedomia zoslabiť pevný ochranný múr, ktorý delí ich denné vedomie od vnímania astrálneho sveta. Mohlo k tomu dôjsť prostredníctvom rôznych meditácií, duchovných cvičení, alebo okultizmu. Na základe toho začali prežívať rôzne vnútorné stavy a medzi iným i astrálnu blaženosť, ktorú vnímali ako svoj mimoriadny, osobný duchovný pokrok.
No a tento omyl, spolu s oslabenou ochranou od vplyvov astrálneho sveta si vzali so sebou aj po odchode z pozemského života. Pri opätovnom zrodení na zemi, ktorého cieľom je napraviť všetky predchádzajúce omyly si potom taktiež priniesli i vyššie spomínaný nedostatok, ako dispozíciu.
Ako ich pozemský čas plynul, začalo ich zaujímať duchovno a veci s ním súvisiace. Boli silne priťahovaní k tomu, čo im bolo blízke v ich minulom živote a tak sa dostali k meditáciám, rôznym duchovným technikám, mantrám a podobne, až sa nakoniec aktivovala ich dispozícia k astrálnemu prielomu. K astrálnemu prielomu, voči ktorému je bežná, „zdravá“ populácia omnoho odolnejšia.
Avšak žiaľ, opäť tak ako kedysi považovali prežívanie astrálnej blaženosti za niečo veľkého a mimoriadneho netušiac, že sú v podstate práve naopak, niečim nízkym klamaní, zneužívaní, zavádzaní a manipulovaní.
Jednou z našich povinností v tomto živote je ale spoznať svoje chyby a napraviť ich. Napraviť ich v našom konkrétnom prípade tak, že budeme schopní prehliadnuť a spoznať skutočnú podstatu toho, čo sa s nami vlastne deje. No a na základe tohto poznania sa je potom potrebné zo všetkých síl vynasnažiť vystavať prostredníctvom bdelosti svojej mysle a svojej pevnej vôle silnú hradbu proti nami samými spôsobeného prielomu. Hradbu, vedome brániacu každému astrálnemu vplyvu, ktorý sa bude snažiť ešte preniknúť.
Jediné, čo takýmto ľuďom môže pomôcť a postupne ich priviesť k duševnému uzdraveniu je neochvejná, trvalá bdelosť, dávajúca pozor, aby sa podobné stavy už nikdy neopakovali. A ak v tejto bdelosti vydržia, ich „rana“ sa bude postupne zaceľovať, aby časom bola stena, chrániaca ich od všetkých negatívnych a zavádzajúcich astrálnych vplyvov opäť pevná tak, ako pred tým. Chce to však čas, trpezlivosť a bdelosť.
Ak sa teda takýto ľudia trebárs modlia, musia pritom dbať, aby brána do astrálneho sveta zostala stále uzavretá. Dokonca o to môžu i poprosiť pri svojej modlitbe, aby za pomoci Svetlej ochrany potom mohli naozaj čistým spôsobom načerpať silu s Výšin.
Na záver ešte výňatok z istého textu, ktorý nám pomôže urobiť si o celej problematike lepší obraz:
Otázka: Absolvoval som duchovné školenie, kde sme sa učili odovzdávať zlú karmu Najvyššiemu, aby ju rozpustil do stvorenia. Potom sme sa modlili Otčenáš. Pri tomto úkone, spojení s Najvyšším, som začal prežívať neopisateľné stavy duševnej a zároveň fyzickej rozkoše. Sú čoraz častejšie, a to už nie len počas modlitby, ale prichádzajú kedykoľvek a kdekoľvek. Vraj ide o vyšší stupeň extázy, lebo som sa stal zasvätencom. Je to taký úžasný stav, že keď ho dlhšie nezažívam, tak trpím. Prečo je potom treba vzdávať sa tohto vysokého duchovného tranzu, keď nás spája s Najvyšším a ešte sa pritom aj očisťujeme od negatívnej karmy?
Odpoveď: Takéto zážitky majú rôzni takzvaní „zasvätenci“. Prežívajú ich v kostole, v snoch, pri zjaveniach panny Márie, pri hľadení do očí Pána Ježiša na turínskom plátne aj kedykoľvek doma. Tieto vysoké mystické stavy však treba nazvať pravým menom, a to orgastické tranzy.
Miesto odovzdávania sa Najvyššiemu v čistých, srdcom preniknutých citoch, v plnej pokore a vďake, sa títo „zasvätenci“ ukájajú iba vo vlastnej rozkoši, pri ktorej ich duch stráca vedomie. Pri spojení s Najvyšším by totiž mal byť ľudský duch nanajvýš bdelý a vedomý si seba samého. Avšak v tomto duchovnom nevedomí stráca vládu nad sebou a temnota má voľnú cestu k jeho podvedomiu. Preto po týchto úžasných stavoch zažíva stavy väčšej podráždenosti, alebo agresivity, zúfalstva či depresie, teda záporné pocity.
Tým, že je prežívaná rozkoš iba na úrovni fyzického a astrálneho tela, nevracia sa takto spracovaná energia späť k Svetlu, ale je odovzdávaná dolu tým, ktorí ľudí takéto veci naučili. Tým, ktorí spôsobujú ľuďom rozkoš cez ich čakry, ktoré si pred nimi ezoterickými cvičeniami dobrovoľne obnažili.
Aj takýmto spôsobom sa teda dá upísať duša diablovi, lebo zvedený sa stáva energetickým živiteľom temna a zároveň aj jeho poslušným zajatcom. Človek sa opakovanými tranzami tak pevne upne na temno, že už mnohokrát nie je schopný prijať pravé duchovné poznanie ani Svetlú pomoc. Zákon rovnorodosti a tiaže ho napokon stiahne dolu, do záhuby spolu s tými, ktorí ho naučili takto drogovať.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Komentáre