A pod bezohľadným jarmom tejto druhej armády stená celá Zem i všetko živé, čo je na nej. Avšak sama o sebe by nebola natoľko silnou, keby ju nepodporovali a nechránili jej tyl, obrovské a mnohopočetné, pomocné zbory v zázemí, o ktorých bude ešte reč.
No a medzi spomínanými, dvomi nezmieriteľnými tábormi už vzkypel neľútostný boj, prejavujúci sa zatiaľ hlavne v úrovniach cítenia a myslenia ľudí, aby sa potom, v konečnej fáze, naplno prejavil aj v hmotnej a viditeľnej podobe.
Áno, nachádzame sa vo vojne, v gigantickom celosvetovom strete dvoch nezmieriteľných princípov, do ktorej sú už vtiahnuté všetky ľudské bytosti, žijúce na zemi. A pred každou z nich stojí posledné, veľké a zásadné životné rozhodnutie, spočívajúce vo voľbe strany, na ktorú sa pridá.
Sú však iba dve možnosti: buď za Svetlo, alebo proti nemu, pretože tento krát už naozaj nikto z ľudí nemôže dúfať, že snáď prečká niekde v ústraní, kdesi bokom, v tichosti a neutralite.
Lebo žiaľ, trpká pravda je taká, že podobným spôsobom zmýšľajúci a jednajúci ľudia nikdy nestáli nestranné bokom, ako sa oni sami naivne domnievali, ale naopak, vždy tvorili už spomínané, obrovské pomocné zbory temna. Svojou vyčkávacou taktikou, svojou ľahostajnosťou k poznávaniu a napĺňaniu pravého účelu vlastného bytia, svojou ignoranciou k vysokým ľudským a duchovným princípom, svojim úzkym, ohraničeným, malicherným a živočíšnym jestvovaním stáli totiž vždy ...práve na strane temnoty! Nie samozrejme v prvej línii, ale v zázemí, kryjúc jej chrbát. Vo svojej lenivej, nekonfliktnej a tichej podpore agresívne rozpínajúcich sa temnôt, v bezduchej konzumnosti, prijímajúcej bezmyšlienkovite všetko, čo im bolo a doteraz je ponúkané, boli teda vždy ich mlčanlivými spoluvinníkmi.
Konečný boj Svetla a temna! Kto v ňom zvíťazí? Len uvážme, že iba v hmotnom vesmíre sa nachádza toľko planét, podobných našej zemi, koľko je zrniek piesku na všetkých jej plážach. Avšak celý hmotný vesmír, napriek jeho, nám nepochopiteľnej veľkosti, je iba malou časťou stvorenia, ktoré povstalo z Vôle Tvorcu. A ak práve teraz, z Vôle toho istého Tvorcu, dochádza k rozhodujúcemu boju Svetla s temnom na zemi, je vari možné vôbec pochybovať o víťazovi? Tu existuje iba jediná možnosť: víťazstvo Svetla a definitívne vykázanie temna a jeho prisluhovačov zo Zeme! No a náš osobný osud sa bude utvárať podľa toho, na ktorej strane stojíme.
Je však veľmi zaujímavé a akiste nie náhodné, že podobný boj, boj za Pravdu a boj proti zdanlivej prevahe zla, ktorého sila sa zdala byť nezdolnou, si mal možnosť náš ľud už vyskúšať, v ani nie tak dávnom období jeho snáh o vyslobodenie sa spod tvrdého jarma národnostného útlaku v 19. storočí.
Hŕstka inteligencie malého slovenského národa, túžiaca po jeho slobode a sebaurčení sa vtedy pustila do nerovného boja so štátnou mocou aj napriek skutočnosti, že reálne vyhliadky na úspech boli naozaj mizivé. No a celkom osobitým spôsobom sa do tohto úsilia zapojil i Samo Chalupka.
Chalupka nepatril medzi osobnosti vodcovského typu, politicky, verejne, alebo inak organizátorsky činné. Popri povinnostiach evanjelického farára sa však venoval literárnej, prevažne básnickej tvorbe, ktorou sa snažil prebudiť v našom ľude národnú hrdosť a túžbu po slobode, vyburcovať ho k spravodlivému boju proti nedôstojnému útlaku a vliať mu silu, istotu a presvedčenie o jeho víťazstve. Toto víťazstvo totiž vnímal ako Svetlom chcené, pretože tušil, že nie je vôľou Tvorcu univerza, aby národy zeme žili v porobe. A boli to práve jeho básne, ktorými prenikavým spôsobom zasiahol dušu prebúdzajúceho sa národa.
Samo Chalupka toho nenapísal veľa. Každému jeho básnickému dielu predchádzalo dôsledné a dlhodobé získavanie historických, prípadne národopisných materiálov, súvisiacich s obsahom. Potom, po dôslednej príprave, aj celé mesiace brúsil a nechával vo svojom vnútri dozrievať jednotlivé slohy, slová a vety tak, aby sa konečná podoba diela zachvievala v dokonalej harmónii jednoty formy a obsahu. Výsledkom bola potom obdivuhodná jednoduchosť a nevídaná údernosť, vháňajúca slzy do očí poslucháčov a čitateľov.
A nielen slzy, ale i nadšenie, odvahu, či túžbu po dobrom a ušľachtilom, ako aj nezlomnú vieru v konečné víťazstvo dobra, aj keď sa to v danej chvíli zdalo byť úplne nemožné. Žiaľ, väčšina našich súčasníkov ani len netuší, aké veľké a nadčasové hodnoty v sebe skrýva básnická tvorba Sama Chalupku. Hodnoty, po ktorých niet v tvorbe naprostej väčšiny dnešných básnikov a prozaikov, takmer ani stopy.
A tento priepastný rozdiel medzi obsahovou hodnotou tvorby Sama Chalupku a produkciou súčasných autorov sa ešte prehlbuje odkrytím doposiaľ nepoznaného rozmeru, alebo inak povedané, vzletu v jeho tvorbe, ku ktorému môže byť omilostený iba človek, snažiaci sa žiť v súlade so Zákonmi stvorenia.
Iba takému jedincovi je totiž umožnené, aby sa v tvorivom zanietení otvoril duchovnej inšpirácii z výšin stvorenia a prijal, v prorockom jasnozrení, obrazy dejov, odohrávajúcich sa v budúcnosti jeho národa. A tou, ním zobrazenou budúcnosťou, je práve naša súčasnosť, predstavujúca obdobie rozhodujúceho boja temnoty zo Svetlom.
Prečítajme si teda dve básne Sama Chalupku, v ktorých bolo potrebné zmeniť iba zopár slov, aby sa tým pred nami odkrylo, samotnému autorovi vtedy ešte skryté, posolstvo z výšin, určené slovenskému národu súčasnej doby. Načerpajme z nich silu do posledného boja a tiež i odhodlanie, postaviť sa na stranu víťaza už dnes.
Víťaza, ktorého štíty, hoci už pevne zomknuté, ešte stále prepúšťajú nových bojovníkov do svojich radov. Avšak potom, keď dôjde k vrcholu boja, zomknú sa tieto štíty v oceľovú, jednoliatu a nepreniknuteľnú hradbu a všetci tí, ktorí stále váhali, vyčkávajúc až do poslednej chvíle, zostanú stáť úplne bez ochrany pred pevne zomknutým, už nepriepustným múrom Svetla, vydaní napospas temnu, besnejúcemu v predtuche blízkej záhuby.
Nech sú teda nasledujúce slová nášho veľkého básnika upozornením a výstrahou všetkým, stále ešte váhajúcim a vzpruhou i prísľubom všetkým, už dnes bojujúcim proti temnote tohto sveta.
Mor ho!
A tá naša rodinka, tá slovanská čata,
Už vám je od vrahov duchovna obstatá.
Sto mečov sa každému nado hlavou blyští,
Lež Slovan nepočíta vrahov na bojišti,
Ale morí. - Hoj mor ho! detvo môjho rodu,
Kto kradmou rukou siahne na ducha slobodu:
A čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť hmote,
poslušným otrokom. -
Bláha už tyran pyšný, že si bude pásti
vôľu svoju naveky po slovenskej vlasti,
A žiť z našej krvi: ale bláha darmo.
Dá nám Pán zas dobrý deň, my zlomíme jarmo!
A tí, chladným rozumom, čo nad nami vládli
Kdeže sú? - My stojíme; ale oni padli! -
Lebo – veky to svedčia – vo knihách osudu
Tak je napísané o slovanskom ľudu:
Zem, ktorú v údel dali Slovanom nebesá,
Tá zem hrobom, všetkým vrahom ducha,
určite stane sa! -
Lebo nepravých neprávosť privedie do skazy,
Lež Pravda, oj Pravda, tá iste zvíťazí! -
Tak staň sa! - bo zhynúť musí každá podlá duša,
Čo o slobodu ducha národy pokúša.
A večná meno toho nech ovenčí sláva,
Čo už dnes svoje bytie, v boj za Svetlo dáva.
Posledný boj!
Poniže Jelšavy
Zelené moravy,
A na tých moravách
Vejú dve zástavy.
Nad jednou zástavou
Blyští sa kríž svätý,
Pod krížom slovanské
Šíkom stoja čaty:
A druhá čierna je,
Týči sa zvysoka,
Pod ňou hordy temna
Tá zbojnič divoká.
Bo temných – tých vám je,
Ako dreva v lese;
Len dobre, že ich tá
Zem ešte unesie:
A svetlých len zo žmeň:
Oj, Tvorca náš, Bože!
Ak ty nepomôžeš,
Ktože nám pomôže?
Zadunelo pole
Pod kopyty koňom:
Čata sa za čatou
Rúti temno po ňom.
Nebojme sa, bratia,
Hoj, nebojme sa my,
Čím je šabľa v pästi
A čím Pán nad nami.
Čím je Pán nad nami.
A čím šabľa v pästi
Nebude už temno
pánom v našej vlasti.
Nie je to mrákava:
Kone to tam práša,
A na totých koňoch
Bystrá Slovač naša.
Hodila sa nadol,
Ako búrka z neba:
Vzala ona vzala
Temno medzi seba.
Hoj, vzala ho ona
Vo dva boky zrazu:
Pohan, teraz teba
Vydá Pán na skazu.
A to naše vojsko
Samopalmi páli:
A temno za temnom
Z badalíj sa valí.
Samopalmi páli
Kopijami kole:
Tečie krv temnotám
Prez jelšavské pole.
Kopijami kole
A šabľami seká:
A Svetlo víťazí
A temno uteká. -
Poniže Jelšavy
Zelené moravy
A na tých moravách
Viali dve zástavy.
Už len jedna veje:
Nad tou je kríž svätý.
Pod ním sa slovanské
Modlia Pánu čaty.
A čierna – tá sa už
Netýči zvysoka -
Padlo temno, padla
Tá zbojnič divoká.
Komentáre