Mnohí ľudia na Slovensku sú pobúrení nátlakovou akciou lekárov, ktorí si od vlády vynútili vyššie mzdy a navrhovaných 300 Eur sa im stále zdalo málo. Je to svedectvo vrcholného sebectva, arogancie a absolútnej odtrhnutosti od reálneho života.
Prečo? Pretože suma 300 Eur, o ktorú má byť lekárom zvýšený ich súčasný plat je sumou, z ktorej musí mesačne vyžiť výrazné percento slovenského národa. Týka sa to mnohých pracujúcich, ktorých mesačná mzda sa pohybuje približne týchto hraniciach, pričom u dôchodkov je to ešte oveľa horšie, nakoľko mnohé z nich sa nachádzajú dosť výrazne pod 300 Eurami.
Ak teda niekto v takejto situácii odmieta zvýšenie svojho platu o 300 Eur ako nepostačujúce a terorizuje tým pacientov a celú spoločnosť, ide tu vskutku o bezohľadné zahľadenie sa iba do seba, absolútne ignorujúce okolitú realitu. Len my a nič ostatné nás nezaujíma!
Vari lekári naozaj nevidia a nevnímajú reály život okolo seba a nemajú už ani štipku svedomia? Vari nevidia s akými finančnými problémami musia každodenne zápasiť ľudia okolo nich? Takáto necitlivosť je ešte zvlášť zarážajúcou práve u lekárov, ktorí by už z povahy vlastnej práce mali byť ešte omnoho citlivejšími k problémom a utrpeniu iných.
Žiaľ nie je tomu tak! I v lekárskej profesii, ktorá nie je obyčajnou profesiou, ale poslaním pomáhať ľuďom a byť im blízko v bolestiach a strastiach, aj v tomto nádhernom poslaní sa žiaľ udomácnil chladný a vypočítavý cynizmus s prednostným dôrazom len a len na peniaze. Pacient nie je pre dnešných lekárov nič iného, ako súčiastka na páse kdesi vo fabrike, ktorej cena je iba v bodoch z poisťovne. Takéto arogantné správanie lekárov, ktorí boli arogantnými už za socializmu a sú takými aj dnes už dostalo aj výstižné ľudové označenie: biela mafia!
To, ako sa v súčasnosti zachovali slovenskí lekári, naozaj veľká česť všetkým výnimkám, je však zrkadlom, a obrazom celej našej spoločnosti, pre ktorú sú tým najdôležitejším a najrozhodujúcejším už iba peniaze. Peniaze, ako to vrcholné a jediné, k čomu má smerovať všetko ľudské úsilie.
A tak to aj naozaj reálne všade je! Ľudia úplne prepadli honbe za peniazmi a z prostriedku pre život, ktorým peniaze pôvodne mali byť sa stal jeho účel. Úspešný a plnohodnotný život môže totiž podľa názoru tejto spoločnosti prežiť iba ten, kto má peniaze. Dostatok peňazí! A je jedno akých a z čoho. Dostatok peňazí, za ktoré si potom môže mnohé dovoliť a mnoho si užiť.
Peniaze sa teda stali určujúcou hodnotou, ktorú preferuje súčasná spoločnosť. Je to však hodnota veľmi nízka a nízke, nedôstojné a úbohé je i chovanie a jednanie všetkých tých, ktorí tejto „hodnote“ prepadli. Jej nízkosť môžeme v súčasnosti všetci veľmi jasne vidieť na konaní lekárov a na základe trvalej neudržateľnosti tejto „hodnoty“ pomaly krachuje celá Európa i USA.
Evidentne zlé hodnoty musia byť preto nahradené hodnotami skutočnými a pravými. Aké to sú?
Jednou z nich je všeobecná snaha o prospech celku. Ak totiž prosperuje celok, prosperujú všetky jeho časti. V nijakom prípade nie je teda možné nadhodnocovať a umelo vyzdvihovať určitú časť celku a pri tom nerešpektovať časti ostatné a tým v podstate i celok samotný.
To znamená, že nijaká profesia nesmie byť umelo nadhodnocovaná nad ostatné bez prihliadania na celok, čiže na celkovú životnú úroveň. Tomu sa hovorí solidarita. Spoločnosť musí byť vzájomne solidárna ak v nej má panovať súlad a harmónia.
Nesolidárnosť je egoizmus! Je to sebecké vyzdvihovanie časti na úkor celku, čo musí do spoločnosti vždy vnášať disharmóniu a napätie.
Nemá to byť samozrejme úplná rovnosť, ako je to v komunizme. Existujú totiž povolania a profesie, ktoré sú náročnejšie a vyžadujú aj dlhodobejšie štúdium či inú prípravu, alebo ide o povolania spojené s veľkou zodpovednosťou.
Výška mzdy v týchto náročnejších povolaniach sa však musí odvíjať od výšky priemernej životnej úrovne spoločností. Nikdy nesmie vysoko presahovať nad túto hranicu. Vždy totiž treba mať na pamäti jednotu solidaritu s celkom.
No a práve tento prospech celku sa ľudia musia naučiť stavať vyššie, ako prospech osobný. Prospech celku je teda práve tou hodnotu, ku ktorej by malo smerovať všetko snaženie v spoločnosti. K tomu by mala smerovať výchova i vzdelávanie. To by malo byť deťom vštepované už od malička, pretože individualizmus, egoizmus a honba za peniazmi sú hodnotami, ktoré z dlhodobého hľadiska nemôžu priniesť nič dobrého.
Prospech, solidarita a jednota spoločnosti! Treba preto upustiť od všetkých prehnaných osobných nárokov, ktoré vybočujú z rámca priemernej životnej úrovne väčšiny. Veď aj na vojne predsa vždy platilo, že čata dobehla do cieľa iba vtedy, keď ním prešiel aj posledný vojak. Aj ten najslabší. To je solidarita, ktorú musí prejaviť každá spoločnosť. A presne táto istá zásada má platiť aj pri výške mzdy a to nie len lekárov, ale aj sudcov, právnikov a v neposlednom rade i politikov.
Prospech všeobecný, v myslení a jednaní nadradený nad prospech osobný je teda tou hodnotou, o ktorú treba usilovať, i keď v dnešnej sebeckej dobe, plnej individualistického egoizmu sa to zdá byť niečím úplne nereálnym. Inej cesty však niet, pretože individualistické sebectvo je istou cestou ku kolapsu celého súčasného systému presne tak, ako sa to začína diať v už spomínanej Európe i v USA.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Komentáre