Cesta k Svetlu

Veriaci i mnoho kresťanských náboženstiev tvrdí, že duša človeka vzniká v okamihu počatia – že pred počatím neexistuje. Ak si teda nastávajúca matka nechá zo strachu zobrať svoje ešte nenarodené dieťa, potom ono ide ihneď logicky do neba, pretože sa nestihlo nikde previniť a zaťažiť hriechom.

Dáva však toto učenie logiku? Veď keby to tak bolo, vykonala by každá matka, ktorá si nechá zabiť svoje nenarodené dieťa, vlastne spásonosný čin, za ktorý by mala byť odmenená, a nie trestaná ako za smrteľný hriech! Veď ako by sa mohla zaťažiť smrteľným hriechom, keď dušu nenarodeného dieťatka ušetrila od životných strastí a vyprevadila ho priamo do večnej blaženosti? A navyše, keby duša človeka nepotrebovala pre svoj vlastný vývoj život, nemohol by nás Boh všetkých rovno pustiť do Raja bez strastí, ktoré život prináša, bez námahy?

Je na zamyslenie, že sa celé storočia takéto trhliny vo vieroukách tolerujú alebo prehliadajú, a to s odvolávaním sa na Ježiša a Jeho dokonalú Spravodlivosť.

Na zamyslenie je ďalej i to, že v proroctvách, v ktoré veriaci veria, sa píše o príchode či zoslaní prorokov na Zem pre záchranu ľudstva. Keď budeme o týchto slovách uvažovať a nebudeme ich prijímať dogmaticky či mechanicky, zistíme, že existenciu duše pred narodením jasne potvrdzujú. Veď ako by mohol byť pre záchranu ľudstva zoslaný na Zem niekto, kto predtým ešte neexistoval? Len sa lepšie zamyslime nad pravým zmyslom slov, ktoré používame, mnohé sa nám tým ujasní.

Veriaci taktiež s horlivosťou tvrdia, že Bohu je možné všetko! V tom vidia základný predpoklad pravdivosti učenia. Keď je ale Bohu možné všetko, prečo by nemohol dať človeku šancu opäť sa na vlastnú prosbu narodiť do nového tela, ak predtým svoj život pokazil a teraz túži mnohé napraviť? Kto z veriacich môže Bohu odoprieť toto právo?

Veď pravú ľútosť duše nad svojimi chybami nesprevádza nič iné než prianie smieť všetko napraviť, nielen rozcítenie sa a rozľútostenie. Ako ale môže duša človeka napraviť vo fyzickom svete svoje viny, keď po smrti už nemá telo, ktoré by jej to umožnilo? Veď keby aj Boh umožnil tejto duši návrat do Raja pre jej úprimnú ľútosť, iste by si najskôr priala smieť napraviť svoje hriechy na Zemi. Aká by to bola pre dušu blaženosť v Raji, keby pre jej nesprávny životný vzor či postoj niekto na Zemi trpel?

Mnohí ľudia sa všeobecne odvolávajú na to, že v Biblii sa o reinkarnácii nikde priamo nehovorí, a preto tvrdia, že určite neexistuje. Zaujímavé však je, že v Biblii sa nikde nehovorí ani nič o tom, že by reinkarnácia neexistovala! Nestojí to za vážne zamyslenie? Ako aj to, že aj keď bola Biblia v priebehu stáročí opakovane pretváraná podľa záujmov ľudí, predsa sa v nej zmienky o reinkarnácii zachovali na viacerých miestach priamo v Novom zákone.

Len si spomeňme na príbeh, keď sa učeníci pýtali Ježiša, či je muž, ktorý bol slepý od narodenia, slepý pre svoje hriechy alebo pre hriechy svojich rodičov. Veď ako by mohol muž slepý od narodenia trpieť pre svoje hriechy, keby predtým nežil a nemohol sa teda previniť? Ježišova odpoveď síce hovorila o tom, že slepý trpí pre to, aby bol oslávený Boh v Ježišovi, ale keby Ježiš reinkarnáciu považoval za blud, nebol by učeníkov varoval pred nesprávnym uvažovaním? Nič také však neurobil, hoci inokedy tak konal.

Podobne stoja za zmienku Ježišove slová o tom, že nikto neodíde z tohto sveta, kým nezaplatí do posledného haliera. Je predsa zrejmé, že Ježiš vídal hriešnikov, ktorí umierali a odchádzali z tohto sveta bez splatenia svojho dlhu voči Bohu i svojim blížnym. Boli preto azda Jeho slová platné len pre niekoho? Celkom iste nie! Treba ich však chápať všeobsiahlo. Hovoria, že človek, aj keby umrel a odišiel na druhý svet, sa nebude môcť vrátiť do Raja, kým ho k Zemi púta vina, ktorú tu bude musieť odčiniť. A to práve často opätovným zrodením, bez ktorého je väčšinou náprava vín či „splácanie dlhov“ nemožné.

Možnosť návratu je však vždy milosťou a nemožno sa na ňu ľahkomyseľne spoliehať, rovnako ako sa nemožno vypočítavo spoliehať na iné Božie milosti, ak nechceme, aby sa od nás odvrátili. Návrat duše do pozemského tela však vylučuje inkarnovanie sa do tela rastliny či zvieraťa, pretože nik nemôže prekročiť rámec svojej druhovej podstaty. Zviera bude vždy zvieraťom, rastlina rastlinou a človek – aj pri najväčšom možnom vnútornom úpadku –ostáva svojím druhom vždy človekom.

Rovnako je veľmi paradoxné tvrdenie veriacich, že Ježiš učil ľudí všetkému, čo potrebujú, aby boli úplne znalými. Je predsa doložiteľná pasáž, kde si Ježiš povzdychne, že by mal ešte mnohé povedať, ale vtedajší poslucháči by to vo svojej zrelosti nezniesli. Kto môže teda s istotou povedať, že by ľuďom i verejne nehlásal o reinkarnácii, keď jej prijatie umožňuje pochopiť spravodlivosť a logiku života?

Naša ľudská trpezlivosť pri znášaní akéhokoľvek utrpenia pramení veľmi často z domnienky, že svojím utrpením odčiňujeme hriechy ľudstva – že Boh si vyvolil práve nás, aby sme láskavo niesli kríž za iných, a tým pomáhali všetkým dôjsť do vytúženého Božieho Kráľovstva. Keď sme však konfrontovaní so skutočnosťou, že netrpíme kvôli hriechom iných, ale výlučne len za svoje vlastné, za svoju duševnú slepotu, hluchotu a krátkozrakosť, potom sa naša ochota veľkoryso a s pocitom hrdinstva znášať toto utrpenie celkom stráca. Nie je to prejavom nízkeho ega, ktoré chce i v utrpení hľadať len vlastné vyvyšovanie sa? A napokon, nie je práve preto reinkarnácia ľuďmi tak horlivo odmietaná?

Kiež by sme toto konečne dokázali pochopiť a prestali reptať na iných a na samotného Boha. Na Zemi by bolo viac pokory a lásky namiesto povrchnej a nemúdrej náboženskej horlivosti.

M.Š. v spolupráci s http://www.pre-ludskost.sk/