Správa z tlače: Mesto Piešťany siahlo po cenzúre umenia a spôsobilo škandál medzinárodných rozmerov. Primátor mesta Miloš Tamajka a nová riaditeľka galérie Fontána Marta Jurčová dali z hlavnej siene zvesiť obrazy legendárneho českého maliara Jiřího Načeradského a presunuli ich do bočného vestibulu. Prekážalo im zobrazenie nahých ľudských tiel.
Majiteľ zbierky, rešpektovaný zberateľ umenia a publicista Ivan Melicherčík považuje tento prístup za barbarský voči umeniu i voči uznávanému českému výtvarníkovi. Niečo také vraj ešte nezažil.
Nová riaditeľka galérie Fontána Marta Jurčová je ale toho názoru, že takéto obrazy nepatria do sobášnej siene. Galéria je totiž zároveň aj sobášnou miestnosťou.
Keď ako nová riaditeľka zbadala už nainštalované obrazy, nepáčilo sa jej to. Išla preto za primátorom a ten dal príkaz stiahnuť obrazy zo sobášnej siene a dať ich do foyer.
Odborníci na umenie krútia nad malosťou Piešťan hlavou. Galerista Peter Mach, spravujúci dielo Jiřího Načeradského je cenzúrou v Piešťanoch šokovaný. Hovorí, že obrazy a kresby Jiřího Načeradského vystavovali významné múzeá v New Yorku, vo Washingtone, v Paríži, v Londýne, vo Viedni i v Berlíne, kde sa všade stretli s uznalým prijatím a nie s cenzúrou a zvesením obrazov.
V slovách Martina Kellenbergera, známeho slovenského výtvarníka je však už cítiť aj trochu iný pohľad, keď hovorí: „Je to výstava pre dospelých. Niektoré obrazy na nej sú odvážne a niektoré môžu vyvolať úsmev, u niekoho azda aj pohoršenie. Výstavu by som však určite nezvesil iba preto, že sú tam veci, na ktoré je treba vo vzťahu k deťom dozrieť“
Toľko teda z dennej tlače. My sa však teraz skúsme pozrieť na celú problematiku trochu hlbšie a ukázať si, kde sa asi nachádza pravda v konflikte dvoch strán, s ktorých jedna argumentuje umením, odbornosťou a svetovým renomé, zatiaľ čo druhá argumentuje morálkou a mravnosťou.
Podstata problému spočíva v odpovedi na základnú, filozoficko duchovnú otázku, či je prípustné, aby v ľudskej spoločnosti existovali hodnoty a priority, ktoré by bolo možné za určitých okolností postaviť nad mravnosť a morálku?
Je to zásadná otázka, s ktorou sa musí každý vysporiadať predovšetkým vo vzťahu k sebe samému. Čiže vo vzťahu k tomu, ako sa on sám bude pozerať na svet a ako v ňom bude jednať. Či bude mravnosť a morálku považovať za to najvyššie a podriadi tomu všetko ostatné, alebo naopak, či bude schopný kritérium mravnosti a morálky odsunúť v určitých momentoch bokom a nadradiť nad to iné hodnoty.
Ak sa pozrieme na daný problém z duchovného hľadiska, čiže z hľadiska existencie Stvoriteľa, je odpoveď jednoznačná a absolútne jasná. Vždy a v každej situácii, dokonca i vtedy, ak by nás to malo stáť život sme ako ľudské duchovné bytosti povinní zohľadňovať na prvom mieste predovšetkým kritéria mravnosti a morálky. Kritéria mravnosti a morálky, ktoré v skutočnosti, vo svojej najelementárnejšej podstate robia z človeka človeka. Jedine oni sú totiž hlavným kritériom našej ľudskosti. Bez nich by sme žili ako zvieratá.
Keby sme teda vždy a v každej situácii jednali v súlade s nimi, naša Zem a život na nej by sa musel nevyhnutne zmeniť v rajskú záhradu. Bol by to život, naplnený spravodlivosťou, dobrom, čestnosťou a ušľachtilosťou, ktoré sú zákonitým ovocím stromu mravnosti. Lebo dobrý strom musí nevyhnutne prinášať iba dobré ovocie.
Pozrime sa však na reálny, každodenný život okolo seba a nájdeme v ňom naopak obrovské množstvo skazeného ovocia zla, nečestnosti, nespravodlivosti, bezohľadnosti, neľudskosti, a tak ďalej, a tak ďalej. To ale znamená, že strom, na ktorom rastie takéto skazené ovocie musí byť zlý!
A tento zlý strom je stromom nemorálnosti a nemravnosti! Stromom ilúzie zhubného presvedčenia, že je možné stavať určité hodnoty vyššie, než je mravnosť a morálka. Nech už je to trebárs takzvané výtvarné umenie, nech už je to divadlo, alebo film. Nech už je to podnikanie, nech sú to štátne, alebo politické záujmy, či čokoľvek iného.
Ak totiž v ktorejkoľvek z týchto oblastí začneme odsúvať mravnosť a morálku bokom a na prvé miesto klásť niečo iného, je to cesta do pekiel. Je to cesta do záhuby, ktorou sa vydal náš svet tak, ako nám to naznačuje vyššie spomínaný, kultúrno mravný konflikt v meste Piešťany.
Ukazuje nám totiž, že odborná verejnosť, renomovaní kritici a publikum v New Yorku, vo Washingtone, v Paríži, v Londýne, vo Viedni, či v Berlíne stavajú hodnoty takzvaného moderného umenia oveľa vyššie, ako hodnoty elementárnej mravnosti a morálky. Ako hodnoty mravnosti a morálky, na ktorých spochybňovanie okamžite reaguje svedomie každého súdneho človeka.
Ale žiaľ, náš svet už stratil akúkoľvek súdnosť! Mnohí vzdelaní, vplyvní a mocní si už dávno zvykli stavať svoje vlastné hodnoty a svoje vlastné priority nad mravnosť a morálku. A práve preto to dnes vyzerá tak, ako to vyzerá. Práve preto sa náš svet stal brlohom bezohľadnosti, nečestnosti, nespravodlivosti, skazenosti, zvrhlosti a neľudskosti.
Mnohí mocní, vzdelaní a vplyvní tohto sveta, ale aj mnohí obyčajní ľudia, ktorí zdieľajú ich názory, alebo ich len slepo prijímajú, všetci títo sa s iróniou a posmechom pozerajú na naivných hlupáčikov, ktorí vo svojej zaostalosti ešte kladú mravnosť a morálku na najvyššie miesto. Zásadná otázka ale znie, kto je tu v skutočnosti hlupákom a kto zaostalým?
Ak totiž budeme tvrdo úprimnými a povieme si naozaj pravdu, obrazy, ktoré otriasajú mravnosťou v človeku a atakujú ju, nie len že majú byť zvesené, ale nemali byť nikdy ani namaľované!
Filmy, ktoré otriasajú mravnosťou v človeku a atakujú ju, nie len že nemajú byť premietané, ale nemali byť nikdy ani natočené!
Knihy, ktoré otriasajú mravnosťou v človeku a atakujú ju, nielenže nemajú byť čítané, ale nemali byť nikdy ani napísané!
Ale poďme ďalej!
Podnikateľské zámery, ktoré odporujú mravnosti a morálke, nemajú byť nikdy plánované, ani uskutočňované! A tak je to i so všetkými štátnickými, či politickými rozhodnutiami. Tak je to so všetkými činmi kohokoľvek z ľudí, ktoré ak odporujú mravnosti a morálke, nemali byť nikdy vykonané. Ba dokonca, tak je to aj s našimi myšlienkami, pretože tými, ktoré protirečia mravnosti a morálke, sme sa nikdy vo svojom vnútri nemali a nemáme vôbec zapodievať!
Ak by totiž vo výtvarnom umení, vo filmoch, v literatúre, v divadle, v politických rozhodnutiach, v podnikaní, pri každom jednotlivom čine každého z nás, ba dokonca pri každej našej jednotlivej myšlienke bolo ako najrozhodujúcejšie práve mravné a morálne hľadisko, náš svet by bol rozhodne oveľa krajším, lepším a ušľachtilejším miestom.
V súčasnosti je ale žiaľ takým, akým je práve preto, lebo je dokonalým obrazom a dokonalými odzrkadlením nesprávneho postoja väčšiny ľudí k hodnotám mravnosti a morálky.
Ak by ale ľudia zmenili svoj postoj, zmenili by celý svet! Ak by totiž začali stavať mravnosť a morálku vždy na prvé miesto, veci by sa okamžite začali meniť k lepšiemu! Jedine v tomto je skrytá lepšia budúcnosť! Jedine týmto spôsobom sa náš svet môže stať naozaj lepším!
Konajme tak, aj keď to v súčasnosti vzbudí posmech všetkých tých, ktorí nás budú považovať za zaostalých a nemoderných. Všetci títo moderní a pokrokoví totiž vo svojej slepote netušia a nevnímajú, že svojim spochybňovaním bezvýhradnej nadradenosti morálky a mravnosti sa stávajú služobníkmi temnoty, smerujúcimi náš svet do záhuby. Do záhuby, spôsobenej uctievaním zhubného princípu prípustnej nemorálnosti, ktorá z neho, v ďalšom nevyhnutnom reťazení urobí peklo.
My sa však staňme služobníkmi svetla, ktorí náš svet budú naopak smerovať k lepšej budúcnosti tým, že vo svojom vnútri, i vo svojom reálnom živote postavia práve mravnosť a morálku vždy a v každej situácii na prvé miesto.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Majiteľ zbierky, rešpektovaný zberateľ umenia a publicista Ivan Melicherčík považuje tento prístup za barbarský voči umeniu i voči uznávanému českému výtvarníkovi. Niečo také vraj ešte nezažil.
Nová riaditeľka galérie Fontána Marta Jurčová je ale toho názoru, že takéto obrazy nepatria do sobášnej siene. Galéria je totiž zároveň aj sobášnou miestnosťou.
Keď ako nová riaditeľka zbadala už nainštalované obrazy, nepáčilo sa jej to. Išla preto za primátorom a ten dal príkaz stiahnuť obrazy zo sobášnej siene a dať ich do foyer.
Odborníci na umenie krútia nad malosťou Piešťan hlavou. Galerista Peter Mach, spravujúci dielo Jiřího Načeradského je cenzúrou v Piešťanoch šokovaný. Hovorí, že obrazy a kresby Jiřího Načeradského vystavovali významné múzeá v New Yorku, vo Washingtone, v Paríži, v Londýne, vo Viedni i v Berlíne, kde sa všade stretli s uznalým prijatím a nie s cenzúrou a zvesením obrazov.
V slovách Martina Kellenbergera, známeho slovenského výtvarníka je však už cítiť aj trochu iný pohľad, keď hovorí: „Je to výstava pre dospelých. Niektoré obrazy na nej sú odvážne a niektoré môžu vyvolať úsmev, u niekoho azda aj pohoršenie. Výstavu by som však určite nezvesil iba preto, že sú tam veci, na ktoré je treba vo vzťahu k deťom dozrieť“
Toľko teda z dennej tlače. My sa však teraz skúsme pozrieť na celú problematiku trochu hlbšie a ukázať si, kde sa asi nachádza pravda v konflikte dvoch strán, s ktorých jedna argumentuje umením, odbornosťou a svetovým renomé, zatiaľ čo druhá argumentuje morálkou a mravnosťou.
Podstata problému spočíva v odpovedi na základnú, filozoficko duchovnú otázku, či je prípustné, aby v ľudskej spoločnosti existovali hodnoty a priority, ktoré by bolo možné za určitých okolností postaviť nad mravnosť a morálku?
Je to zásadná otázka, s ktorou sa musí každý vysporiadať predovšetkým vo vzťahu k sebe samému. Čiže vo vzťahu k tomu, ako sa on sám bude pozerať na svet a ako v ňom bude jednať. Či bude mravnosť a morálku považovať za to najvyššie a podriadi tomu všetko ostatné, alebo naopak, či bude schopný kritérium mravnosti a morálky odsunúť v určitých momentoch bokom a nadradiť nad to iné hodnoty.
Ak sa pozrieme na daný problém z duchovného hľadiska, čiže z hľadiska existencie Stvoriteľa, je odpoveď jednoznačná a absolútne jasná. Vždy a v každej situácii, dokonca i vtedy, ak by nás to malo stáť život sme ako ľudské duchovné bytosti povinní zohľadňovať na prvom mieste predovšetkým kritéria mravnosti a morálky. Kritéria mravnosti a morálky, ktoré v skutočnosti, vo svojej najelementárnejšej podstate robia z človeka človeka. Jedine oni sú totiž hlavným kritériom našej ľudskosti. Bez nich by sme žili ako zvieratá.
Keby sme teda vždy a v každej situácii jednali v súlade s nimi, naša Zem a život na nej by sa musel nevyhnutne zmeniť v rajskú záhradu. Bol by to život, naplnený spravodlivosťou, dobrom, čestnosťou a ušľachtilosťou, ktoré sú zákonitým ovocím stromu mravnosti. Lebo dobrý strom musí nevyhnutne prinášať iba dobré ovocie.
Pozrime sa však na reálny, každodenný život okolo seba a nájdeme v ňom naopak obrovské množstvo skazeného ovocia zla, nečestnosti, nespravodlivosti, bezohľadnosti, neľudskosti, a tak ďalej, a tak ďalej. To ale znamená, že strom, na ktorom rastie takéto skazené ovocie musí byť zlý!
A tento zlý strom je stromom nemorálnosti a nemravnosti! Stromom ilúzie zhubného presvedčenia, že je možné stavať určité hodnoty vyššie, než je mravnosť a morálka. Nech už je to trebárs takzvané výtvarné umenie, nech už je to divadlo, alebo film. Nech už je to podnikanie, nech sú to štátne, alebo politické záujmy, či čokoľvek iného.
Ak totiž v ktorejkoľvek z týchto oblastí začneme odsúvať mravnosť a morálku bokom a na prvé miesto klásť niečo iného, je to cesta do pekiel. Je to cesta do záhuby, ktorou sa vydal náš svet tak, ako nám to naznačuje vyššie spomínaný, kultúrno mravný konflikt v meste Piešťany.
Ukazuje nám totiž, že odborná verejnosť, renomovaní kritici a publikum v New Yorku, vo Washingtone, v Paríži, v Londýne, vo Viedni, či v Berlíne stavajú hodnoty takzvaného moderného umenia oveľa vyššie, ako hodnoty elementárnej mravnosti a morálky. Ako hodnoty mravnosti a morálky, na ktorých spochybňovanie okamžite reaguje svedomie každého súdneho človeka.
Ale žiaľ, náš svet už stratil akúkoľvek súdnosť! Mnohí vzdelaní, vplyvní a mocní si už dávno zvykli stavať svoje vlastné hodnoty a svoje vlastné priority nad mravnosť a morálku. A práve preto to dnes vyzerá tak, ako to vyzerá. Práve preto sa náš svet stal brlohom bezohľadnosti, nečestnosti, nespravodlivosti, skazenosti, zvrhlosti a neľudskosti.
Mnohí mocní, vzdelaní a vplyvní tohto sveta, ale aj mnohí obyčajní ľudia, ktorí zdieľajú ich názory, alebo ich len slepo prijímajú, všetci títo sa s iróniou a posmechom pozerajú na naivných hlupáčikov, ktorí vo svojej zaostalosti ešte kladú mravnosť a morálku na najvyššie miesto. Zásadná otázka ale znie, kto je tu v skutočnosti hlupákom a kto zaostalým?
Ak totiž budeme tvrdo úprimnými a povieme si naozaj pravdu, obrazy, ktoré otriasajú mravnosťou v človeku a atakujú ju, nie len že majú byť zvesené, ale nemali byť nikdy ani namaľované!
Filmy, ktoré otriasajú mravnosťou v človeku a atakujú ju, nie len že nemajú byť premietané, ale nemali byť nikdy ani natočené!
Knihy, ktoré otriasajú mravnosťou v človeku a atakujú ju, nielenže nemajú byť čítané, ale nemali byť nikdy ani napísané!
Ale poďme ďalej!
Podnikateľské zámery, ktoré odporujú mravnosti a morálke, nemajú byť nikdy plánované, ani uskutočňované! A tak je to i so všetkými štátnickými, či politickými rozhodnutiami. Tak je to so všetkými činmi kohokoľvek z ľudí, ktoré ak odporujú mravnosti a morálke, nemali byť nikdy vykonané. Ba dokonca, tak je to aj s našimi myšlienkami, pretože tými, ktoré protirečia mravnosti a morálke, sme sa nikdy vo svojom vnútri nemali a nemáme vôbec zapodievať!
Ak by totiž vo výtvarnom umení, vo filmoch, v literatúre, v divadle, v politických rozhodnutiach, v podnikaní, pri každom jednotlivom čine každého z nás, ba dokonca pri každej našej jednotlivej myšlienke bolo ako najrozhodujúcejšie práve mravné a morálne hľadisko, náš svet by bol rozhodne oveľa krajším, lepším a ušľachtilejším miestom.
V súčasnosti je ale žiaľ takým, akým je práve preto, lebo je dokonalým obrazom a dokonalými odzrkadlením nesprávneho postoja väčšiny ľudí k hodnotám mravnosti a morálky.
Ak by ale ľudia zmenili svoj postoj, zmenili by celý svet! Ak by totiž začali stavať mravnosť a morálku vždy na prvé miesto, veci by sa okamžite začali meniť k lepšiemu! Jedine v tomto je skrytá lepšia budúcnosť! Jedine týmto spôsobom sa náš svet môže stať naozaj lepším!
Konajme tak, aj keď to v súčasnosti vzbudí posmech všetkých tých, ktorí nás budú považovať za zaostalých a nemoderných. Všetci títo moderní a pokrokoví totiž vo svojej slepote netušia a nevnímajú, že svojim spochybňovaním bezvýhradnej nadradenosti morálky a mravnosti sa stávajú služobníkmi temnoty, smerujúcimi náš svet do záhuby. Do záhuby, spôsobenej uctievaním zhubného princípu prípustnej nemorálnosti, ktorá z neho, v ďalšom nevyhnutnom reťazení urobí peklo.
My sa však staňme služobníkmi svetla, ktorí náš svet budú naopak smerovať k lepšej budúcnosti tým, že vo svojom vnútri, i vo svojom reálnom živote postavia práve mravnosť a morálku vždy a v každej situácii na prvé miesto.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Komentáre