My sa však teraz pozrime na ekológiu trošku inak. Nie teda z hľadiska ziskov, ktoré by sa dali z tohto celosvetového problému vytĺcť, ale jednoducho kvôli tomu, že je to potrebné.
Našim sebeckým využívaním zdrojov nad rámec možností našej planéty sme si privodili letá, v ktorých sa pomaly normálne nedá žiť. Letá, ktorých dôsledkom je čoraz intenzívnejšie vysušovanie pôdy, s fatálnymi dôsledkami pre poľnohospodársku produkciu.
Veľkomestské aglomerácie sú natoľko zamorené rôznymi emisiami, že to má napríklad len v Bratislave za následok predčasné úmrtie 1500 ľudí ročne. A hoci je v súčasnosti módou, preorientovávať sa na zdravú výživu, za mnohé choroby, vedúce k úmrtiu, a to najmä choroby pľúcne a srdcové, môže okrem životosprávy aj kvalita ovzdušia.
Toto všetko a ešte mnoho iného je niečím, čo sa každého z nás bezprostredne dotýka. Treba ale zdôrazniť, že my sami nesieme svoj vlastný diel viny na tom, čo sa deje. My sami sa o to pričiňujeme svojim štýlom života.
Ako? Vražednou uhlíkovou stopou, ktorú za sebou ako jednotlivci zanechávame. A celkový súčet týchto sebeckých individuálnych uhlíkových stôp jednotlivcov vedie k vražedným klimatickým zmenám, dopadajúcimi svojimi vážnymi dôsledkami na nás všetkých.
Drobné sebectvá jednotlivých ľudí sa teda zlievajú do jedného obrovského oceánu sebectva vo vzťahu k prírode a celej našej planéte, ktorá to už prestáva zvládať. Búri sa a ničivé dôsledky nášho sebectva nám vrhá naspäť do tváre.
Milióny ľudí sa totiž nikdy nezamýšľali nad tým, že rôzne výdobytky techniky, pokroku a pohodlia, autá, lacné letenky, neuveriteľné plytvanie potravinami pri dovolenkách all inclusive a rôzne iné veci, ktoré si môžeme dovoliť, pretože na to máme, že súhrn všetkých týchto vecí sa stáva veličinou, prekračujúcou možnosti prírody a jej obnoviteľných zdrojov.
Myslieť však na to, čo sa s prírodou a v prírode deje, a to ešte navyše v súvislosti so zodpovednosťou našej vlastnej osoby, je pre väčšinu niečím nereálnym. K vyvodeniu osobnej zodpovednosti u väčšiny ľudí vôbec nedochádza. Zaujíma ich len konzum a vysoký životný štandard, ktorý si chcú užiť, hoci len na dovolenke, ak nemôžu inokedy. Ale to, za akú cenu sa tak deje a akú uhlíkovú stopu po sebe zanechávajú, ich nezaujíma. To je im ukradnuté.
Aby sa zriekli jazdenia autom, leteckých dovoleniek, nových mobilov, alebo mnohých iných výhod a výdobytkov modernej civilizácie im pripadá absurdné. Pripadá im to nemysliteľné, pretože oni predsa žijú len raz, a preto si potrebujú života maximálne užiť. A to bez ohľadu na to, aké to bude mať dôsledky. Bez ohľadu na to, čo bude s týmto svetom, keď už budú starí, alebo keď zomrú. To ich nezaujíma, pretože hlavné je, aby oni sami vyžmýkali zo života, čo sa len dá.
Takto ľudia uvažujú a takto jednajú, pretože v ich vnútri vládne len bezbrehý egoizmus. Vládne v nich slepé klaňanie sa modle ich vlastného, fyzického „ja“. A práve pohanský kult tejto modly vlastného, fyzického „ja“, prejavujúci sa bezohľadným egoizmom, devastuje prírodu na našej planéte a ženie ju ku kolapsu.
Z tejto nastúpenej cesty smrti je len jedno jediné východisko. Vo svete, sužovanom ekologickou krízou a následkami konzumu je len jediné východisko, spočívajúce v dobrovoľnej askéze a uskromnení sa. Jediné východisko, ktoré začína u každého jednotlivého človeka položením otázky: Ako som sa schopný ja osobne obmedziť a uskromniť do takej miery, aby sa moja osobná uhlíková stopa stala pre prírodu našej planéty udržateľná? Jediné východisko spočíva v prijatí osobnej zodpovednosti za to, čo sa vo vzťahu k prírode okolo nás deje.
Ak ale ľudia, jednotlivci, túto osobnú zodpovednosť vo vzťahu k sebe samým nevyvodia, nič sa nezmení a všetko pôjde stále ďalej tak, ako ide dnes, až do úplnej skazy. Ak sa ľudia, jednotlivci, neuskromnia vo vzťahu k možnostiam prírody, zničia ju a tým pádom zničia i seba samých.
Na tomto mieste by mohli mnohí namietať, že rozhodujúci podiel na ničení planéty majú najväčší výrobcovia a priemyselné korporácie. Áno, ale tu si je treba uvedomiť, pre koho vyrábajú! Kto je spotrebiteľom ich produkcie! Koho nároky, požiadavky a blahobyt tým uspokojujú! Sú to masy obyčajných ľudí, ktorých spotrebe je všetka táto nadvýroba určená!
Ako sa ale uskromniť v dnešnom konzumnom svete, v ktorom chce mať každý viac a v ktorom výška spotreby a možnosti užiť si sú vecou spoločenskej prestíže?
V súčasnosti žijeme v spoločenskej klíme, v ktorej je skromnosť a dobrovoľné obmedzovanie sa vnímané ako bláznovstvo. Neuvažujúca konzumná väčšina si však neuvedomuje, že jedine takéto „bláznovstvo“ je cestou budúcnosti, pretože je pre prírodu udržateľné, zatiaľ čo dnešná, všeobecne uznávaná cesta materiálnej a konzumnej prestíže je cestou k vydrancovaniu prírody a jej zdrojov. Je to cesta do skazy.
Žiaľ, pre konzumného človeka s jeho konzumnými hodnotami je uskromnenie nemožné, pretože takéto niečo absolútne protirečí konzumnej filozofii života, ktorá dnes letí a ku ktorej sú masy ľudí neustále povzbudzované prostredníctvom médií, a v nich ustavične zverejňovaných reklám na všetko to, čo ešte musíme mať.
Skutočne uskromniť sa dokáže iba človek s úplne inou paradigmou myslenia a celkového pohľadu na svet. Skutočne uskromniť sa dokáže len človek, ktorý je hodnotovo vzdialený od plytkej, úbohej a zvrátenej konzumnej filozofie života. Človek, ktorého vedomie je zamerané úplne iným smerom. Smerom k osobnostnému rastu prostredníctvom nadobúdania vysokých a ušľachtilých cností! Smerom k hodnotám Ducha! Smerom k nadobúdaniu skutočnej ľudskej zrelosti a veľkosti.
Lebo jedine človek, ktorý kráča týmto smerom, sa stáva tým najprirodzenejším spôsobom skromným! Lebo jedine človek, ktorý upriami svoje životné snaženie smerom k osobnostnému nadobúdaniu hodnôt, ako je spravodlivosť, čestnosť, dobro, ohľaduplnosť, čistota, ušľachtilosť, ľudskosť a duchovnosť je schopný brať si od života i od prírody len toľko, koľko skutočne potrebuje, pretože materiálne užívanie pre neho nie je prioritou. Lebo len takýto človek sa nepachtí za hodnotami matérie, pretože sa usiluje o hodnoty ducha, ktoré sú pravým bohatstvom. Sú bohatstvom, ktoré nám nevezme ani smrť, zatiaľ čo všetko konzumné a materiálne budeme musieť zanechať na zemi, a na druhý breh odídeme s prázdnymi rukami, ako žobráci. Ako duchovní žobráci a ako zločinci, ktorí vo svojej prázdnej honbe za materiálnymi pôžitkami zločinne zničili vlastnú planétu.
Záver je teda jednoznačný! Prioritné nadobúdanie hodnôt matérie a konzumu je cestou do skazy. Do skazy prírody, planéty i osobnosti človeka, ktorý nakoniec skončí v skaze večného zatratenia.
Naopak, nadobúdanie hodnôt ducha a hodnôt vysokých a ušľachtilých cností, z ktorých jednou je i prirodzená skromnosť, je cestou k udržateľnosti života na našej planéte, a zároveň cestou do výšin Ducha, kde vládne len šťastie, radosť a mier.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Našim sebeckým využívaním zdrojov nad rámec možností našej planéty sme si privodili letá, v ktorých sa pomaly normálne nedá žiť. Letá, ktorých dôsledkom je čoraz intenzívnejšie vysušovanie pôdy, s fatálnymi dôsledkami pre poľnohospodársku produkciu.
Veľkomestské aglomerácie sú natoľko zamorené rôznymi emisiami, že to má napríklad len v Bratislave za následok predčasné úmrtie 1500 ľudí ročne. A hoci je v súčasnosti módou, preorientovávať sa na zdravú výživu, za mnohé choroby, vedúce k úmrtiu, a to najmä choroby pľúcne a srdcové, môže okrem životosprávy aj kvalita ovzdušia.
Toto všetko a ešte mnoho iného je niečím, čo sa každého z nás bezprostredne dotýka. Treba ale zdôrazniť, že my sami nesieme svoj vlastný diel viny na tom, čo sa deje. My sami sa o to pričiňujeme svojim štýlom života.
Ako? Vražednou uhlíkovou stopou, ktorú za sebou ako jednotlivci zanechávame. A celkový súčet týchto sebeckých individuálnych uhlíkových stôp jednotlivcov vedie k vražedným klimatickým zmenám, dopadajúcimi svojimi vážnymi dôsledkami na nás všetkých.
Drobné sebectvá jednotlivých ľudí sa teda zlievajú do jedného obrovského oceánu sebectva vo vzťahu k prírode a celej našej planéte, ktorá to už prestáva zvládať. Búri sa a ničivé dôsledky nášho sebectva nám vrhá naspäť do tváre.
Milióny ľudí sa totiž nikdy nezamýšľali nad tým, že rôzne výdobytky techniky, pokroku a pohodlia, autá, lacné letenky, neuveriteľné plytvanie potravinami pri dovolenkách all inclusive a rôzne iné veci, ktoré si môžeme dovoliť, pretože na to máme, že súhrn všetkých týchto vecí sa stáva veličinou, prekračujúcou možnosti prírody a jej obnoviteľných zdrojov.
Myslieť však na to, čo sa s prírodou a v prírode deje, a to ešte navyše v súvislosti so zodpovednosťou našej vlastnej osoby, je pre väčšinu niečím nereálnym. K vyvodeniu osobnej zodpovednosti u väčšiny ľudí vôbec nedochádza. Zaujíma ich len konzum a vysoký životný štandard, ktorý si chcú užiť, hoci len na dovolenke, ak nemôžu inokedy. Ale to, za akú cenu sa tak deje a akú uhlíkovú stopu po sebe zanechávajú, ich nezaujíma. To je im ukradnuté.
Aby sa zriekli jazdenia autom, leteckých dovoleniek, nových mobilov, alebo mnohých iných výhod a výdobytkov modernej civilizácie im pripadá absurdné. Pripadá im to nemysliteľné, pretože oni predsa žijú len raz, a preto si potrebujú života maximálne užiť. A to bez ohľadu na to, aké to bude mať dôsledky. Bez ohľadu na to, čo bude s týmto svetom, keď už budú starí, alebo keď zomrú. To ich nezaujíma, pretože hlavné je, aby oni sami vyžmýkali zo života, čo sa len dá.
Takto ľudia uvažujú a takto jednajú, pretože v ich vnútri vládne len bezbrehý egoizmus. Vládne v nich slepé klaňanie sa modle ich vlastného, fyzického „ja“. A práve pohanský kult tejto modly vlastného, fyzického „ja“, prejavujúci sa bezohľadným egoizmom, devastuje prírodu na našej planéte a ženie ju ku kolapsu.
Z tejto nastúpenej cesty smrti je len jedno jediné východisko. Vo svete, sužovanom ekologickou krízou a následkami konzumu je len jediné východisko, spočívajúce v dobrovoľnej askéze a uskromnení sa. Jediné východisko, ktoré začína u každého jednotlivého človeka položením otázky: Ako som sa schopný ja osobne obmedziť a uskromniť do takej miery, aby sa moja osobná uhlíková stopa stala pre prírodu našej planéty udržateľná? Jediné východisko spočíva v prijatí osobnej zodpovednosti za to, čo sa vo vzťahu k prírode okolo nás deje.
Ak ale ľudia, jednotlivci, túto osobnú zodpovednosť vo vzťahu k sebe samým nevyvodia, nič sa nezmení a všetko pôjde stále ďalej tak, ako ide dnes, až do úplnej skazy. Ak sa ľudia, jednotlivci, neuskromnia vo vzťahu k možnostiam prírody, zničia ju a tým pádom zničia i seba samých.
Na tomto mieste by mohli mnohí namietať, že rozhodujúci podiel na ničení planéty majú najväčší výrobcovia a priemyselné korporácie. Áno, ale tu si je treba uvedomiť, pre koho vyrábajú! Kto je spotrebiteľom ich produkcie! Koho nároky, požiadavky a blahobyt tým uspokojujú! Sú to masy obyčajných ľudí, ktorých spotrebe je všetka táto nadvýroba určená!
Ako sa ale uskromniť v dnešnom konzumnom svete, v ktorom chce mať každý viac a v ktorom výška spotreby a možnosti užiť si sú vecou spoločenskej prestíže?
V súčasnosti žijeme v spoločenskej klíme, v ktorej je skromnosť a dobrovoľné obmedzovanie sa vnímané ako bláznovstvo. Neuvažujúca konzumná väčšina si však neuvedomuje, že jedine takéto „bláznovstvo“ je cestou budúcnosti, pretože je pre prírodu udržateľné, zatiaľ čo dnešná, všeobecne uznávaná cesta materiálnej a konzumnej prestíže je cestou k vydrancovaniu prírody a jej zdrojov. Je to cesta do skazy.
Žiaľ, pre konzumného človeka s jeho konzumnými hodnotami je uskromnenie nemožné, pretože takéto niečo absolútne protirečí konzumnej filozofii života, ktorá dnes letí a ku ktorej sú masy ľudí neustále povzbudzované prostredníctvom médií, a v nich ustavične zverejňovaných reklám na všetko to, čo ešte musíme mať.
Skutočne uskromniť sa dokáže iba človek s úplne inou paradigmou myslenia a celkového pohľadu na svet. Skutočne uskromniť sa dokáže len človek, ktorý je hodnotovo vzdialený od plytkej, úbohej a zvrátenej konzumnej filozofie života. Človek, ktorého vedomie je zamerané úplne iným smerom. Smerom k osobnostnému rastu prostredníctvom nadobúdania vysokých a ušľachtilých cností! Smerom k hodnotám Ducha! Smerom k nadobúdaniu skutočnej ľudskej zrelosti a veľkosti.
Lebo jedine človek, ktorý kráča týmto smerom, sa stáva tým najprirodzenejším spôsobom skromným! Lebo jedine človek, ktorý upriami svoje životné snaženie smerom k osobnostnému nadobúdaniu hodnôt, ako je spravodlivosť, čestnosť, dobro, ohľaduplnosť, čistota, ušľachtilosť, ľudskosť a duchovnosť je schopný brať si od života i od prírody len toľko, koľko skutočne potrebuje, pretože materiálne užívanie pre neho nie je prioritou. Lebo len takýto človek sa nepachtí za hodnotami matérie, pretože sa usiluje o hodnoty ducha, ktoré sú pravým bohatstvom. Sú bohatstvom, ktoré nám nevezme ani smrť, zatiaľ čo všetko konzumné a materiálne budeme musieť zanechať na zemi, a na druhý breh odídeme s prázdnymi rukami, ako žobráci. Ako duchovní žobráci a ako zločinci, ktorí vo svojej prázdnej honbe za materiálnymi pôžitkami zločinne zničili vlastnú planétu.
Záver je teda jednoznačný! Prioritné nadobúdanie hodnôt matérie a konzumu je cestou do skazy. Do skazy prírody, planéty i osobnosti človeka, ktorý nakoniec skončí v skaze večného zatratenia.
Naopak, nadobúdanie hodnôt ducha a hodnôt vysokých a ušľachtilých cností, z ktorých jednou je i prirodzená skromnosť, je cestou k udržateľnosti života na našej planéte, a zároveň cestou do výšin Ducha, kde vládne len šťastie, radosť a mier.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Komentáre