Cesta k Svetlu

Existuje veľa vecí, na ktoré sú ľudia alergickí. Mimo iného veľmi často i na to, čo má nejaké spojenie s cirkvou, alebo kresťanstvom. V takejto chvíli začnú okamžite hovoriť o predávaní odpustkov, o inkvizícii, o križiackych vojnách, o nekalých mocenských praktikách Vatikánu, o zneužívaní mladistvých, o cirkevných reštitúciách a ešte o mnohých iných veciach.

Zlo, ako nesprávny a falošný princíp neexistuje vo vyšších sférach stvorenia. Jestvuje iba v jeho hmotnej časti a je dôsledkom pádu Lucifera. Z večnej božskej ríše, kde v blízkosti Božej nie je možné nič iného, ako bezvýhradné zachvievanie sa podľa Jeho Vôle, z tejto ríše bol do hmotnosti poslaný Lucifer, ako jeden z archanjelov, ktorý mal podporovať ľudí v ich duchovnom dozrievaní.

Človek musí byť v živote veľmi opatrný. Musí byť napríklad veľmi opatrný pri podpisovaní rôznych zmlúv a podrobne si všetko preštudovať, aby na to potom ťažko nedoplatil. Musí byť veľmi opatrný pri vážnych životných rozhodnutiach, aby sa nerozhodol nesprávne a neskomplikoval si celú svoju existenciu. No a ani v duchovnej oblasti tomu nie je inak. Aj tu je potrebná veľká opatrnosť, aby človek neprijal za svoje niečo čo je nesprávne, alebo dokonca nepravé a neniesol za to potom vážne duchovné dôsledky.

Koho Pán miluje, toho krížom navštevuje! Toto úslovie vzniklo v kresťanskom prostredí a vyjadruje názor, že utrpenie v živote človeka je akýmsi darom od Stvoriteľa. Nachádza sa v tom síce zrniečko pravdy, ale to nesprávne a mylné je v pochopení spomínaného úslovia prevažujúce. A zašlo sa v tom až tak ďaleko, že sa utrpenie začalo považovať až za akési zvláštne vyznamenanie od Pána a mnohí takzvaní „svätí“ si na základe toho sami spôsobovali rozličné druhy utrpenia, či dobrovoľne znášali rôznu nepohodu, ktorú by inak vôbec znášať nemuseli, len aby sa zapáčili Pánovi.

Hlavným účelom každého náboženského systému je, aby bol človek lepší. Aby sa snažil byť čoraz lepším, čistejším, spravodlivejším a láskavejším. Aby sa o to snažil tak intenzívne, ako len môže, pretože iba tadiaľto vedie cesta k raju, ale i cesta k šťastnému, vyrovnanému a harmonickému životu na zemi.

Kristus mal vraj rád hriešnikov. Tieto slová často počuť z úst mnohých kresťanov. Je to však omyl a blud! Je to výsledok rozšíreného, povrchného a prvoplánového vnímania, ktoré je vzdialené od pochopenia podstaty. Veď ako mohol mať ten, ktorý prichádzal z nekonečného Dobra rád to, čo je zlé a nízke? Čo je hriešne? To predsa nie je možné!

Slováci sú vo všeobecnosti považovaní za kresťanský národ. Štatisticky! Pravdivosť tejto štatistiky sa potvrdzuje zvlášť v čase vianočných sviatkov, kedy bývajú naplnené takmer všetky kostoly. Keď potom človek vidí tie masy, prúdiace po skončení sviatočných vianočných omší z kostolov, môže si pomyslieť: to je ale viera!

Áno, a to vtedy, ak sa tvrdí, že v nej prebýva Boh osobne a z tohto dôvodu sa jej preukazujú božské pocty. Keď ľudia pred ňou kľačia, uctievajú ju a modlia sa ku nej. Z úkonu večere Pána, ktorý má nepochybne veľký duchovný význam sa tak posunom v jeho chápaní stala modloslužba.

Dôsledne a prísne vzaté, Slovom Božím by mohli byť naozaj iba vtedy, keby ich napísal Boh, to znamená Syn Boží – Kristus. Evanjeliá sú však v skutočnosti dielom ľudí, ktorí boli pri ich písaní inšpirovaní Duchom. Evanjeliám nemožno uprieť obrovský a zásadný význam pre ľudskú civilizáciu, avšak žiaľ, ak celú vec posudzujeme absolútne dôsledne, nemožno ich v nijakom prípade považovať za Slovo Božie, ale iba za slovo ľudské, hoci inšpirované Duchom. Jedine takto je to pravdivé a správne ak máme byť naozaj úprimnými a dôslednými.

Takmer všetky kresťanské cirkvi svorne tvrdia, že spása sveta spočíva v Kristovom utrpení, smrti a následnom zmŕtvychvstaní. Tak to bolo predpovedané a tak sa to muselo stať, aby sa naplnili Písma. Ak však túto tézu podrobíme bezohľadnému skúmaniu, ukáže sa ako nezmysel. Ako omyl a blud!

Ľudia sú otrávení nesprávnym chápaním Božej Lásky, ktorú vnímajú ako donekonečna odpúšťajúcu a sladkasto zmäkčilú. Táto Láska však takou nie je a ani nikdy nebola, pretože jej neoddeliteľnú súčasť tvorí Spravodlivosť. Spravodlivosť prísna, dôsledná, železná a neúprosná!

Mal Kristus v záujme vytvoriť cirkev ako pozemskú organizáciu? Neustanovil ju on sám a nepovolal Petra za prvú hlavu svojej cirkvi? Nie je práve myšlienka kresťanskej cirkvi de facto Kristovým plánom? Nie je to vari presne takto uvedené v Biblii?

Všetko, čo sa vôkol nás deje, funguje na báze príčiny a dôsledku. Pedofilné aféry v katolíckej cirkvi môžu byť v značnej miere zapríčinené práve celibátom, čiže striktnou a celoplošnou požiadavkou zachovávania bezženstva u všetkých duchovných. Takéto niečo je však v jadre nezdravé, nesprávne a neprirodzené!

Čo iné, ako práve Desatoro prikázaní možno považovať za základné piliere kresťanskej viery? Akou pevnou však môže byť mohutná stavba kresťanstva, ak sa základné piliere, na ktorých stojí a o ktoré sa opiera povážlivo kývajú, rúcajú a doslova rozsýpajú? Neveríte? Len sa teda v tejto súvislosti bližšie pozrime na dodržiavanie druhého prikázania, ktoré znie: „Nevezmeš meno svojho Pána nadarmo!“

Domnienka kresťanských cirkví, že svet bol spasený krížom a vzkriesením Krista je nesprávna! Táto téza je tragickým omylom, ba čo viac, je jednou z hlavných príčin neustále sa prehlbujúceho duchovného, morálneho a mravného úpadku civilizácie na planéte Zem.

Čo by asi tak podľa vás malo patriť k tým najdôležitejším úlohám správcov rôznych cirkví práve v dnešnej dobe? V dobe, v ktorej je zlo takmer všade a navyše sa ešte rafinovane skrýva za masku dobra? Podľa môjho osobného názoru by to mala byť práve schopnosť jasného, nekompromisného odhaľovania a označenia tohto zla v jeho mnohorakých, otvorených i skrytých podobách.